Lexikón slovenských filmových tvorcov

(9. 8. 1930, Cieszyn, Poľsko – 22. 12. 2020)

Pôvodom poľský hudobný skladateľ, teoretik a publicista. Jeho mladosť bola poznamenaná nacistickým útlakom, perzekúciou jeho otca a prácou v stolárskej dielni. Po vojne v roku 1949 zmaturoval na Poľskom gymnáziu v Českom Těšíne a následne začal študovať hru na klavír u Marty Gabryś-Furmanikowej na Vysokej hudobnej škole v Katoviciach. V roku 1952 bol aj s rodinou donútený emigrovať na Slovensko do Bratislavy, kde v rokoch 1952 – 1956 najskôr doštudoval na VŠMU klavír a následne v rokoch 1961 – 1965 i kompozíciu u Dezidera Kardoša. Popri škole pôsobil ako pedagóg hry na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave a ako hudobný skladateľ v Štúdiu spravodajských a dokumentárnych filmov. Tu v rokoch 1959 – 1969 pracoval na vyše desiatke krátkych filmov, napríklad Poznačení tmou (Štefan Uher 1959), Tokajík (Vlado Kubenko 1962), Kam nechodil inšpektor (Ladislav Kudelka 1964), Analógie (Dušan Hanák 1965) alebo Čierna a červená (Ladislav Kudelka 1967). V rokoch 1965 – 1966 pracoval vo Zvukovom štúdiu Československej televízie a v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu. V rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako tajomník skladateľskej sekcie Zväzu slovenských skladateľov. Na začiatku obdobia normalizácie, v rokoch 1969 – 1971, pracoval ako externý pedagóg na Katedre teórie Hudobnej fakulty VŠMU. Následne mal v rokoch 1972 – 1977 zakázanú umeleckú činnosť a len zriedkavo tvoril hudbu pre krátke dokumentárne filmy, napríklad Deštrukcie (Ladislav Kudelka 1973) alebo Pamäť (Ivan Húšťava 1975). Od roku 1977 spolupracoval v Umenovednom ústave SAV s výskumným tímom Ivana Mačáka v oblasti etnomuzikológie a v rokoch 1980 – 1989 tam už zastával pozíciu odborného pracovníka. V rokoch 1982 – 1984 pracoval aj ako externý pedagóg elektroakustickej kompozície na Katedre skladby a dirigovania na VŠMU v Bratislave. Od 90. rokov zastával množstvo organizačných i čestných funkcií. Bol napríklad členom poroty Medzinárodnej skladateľskej súťaže M. Wienawského a Medzinárodnej skladateľskej súťaže Witolda Lutosławského vo Varšave a od roku 1991 i členom prípravného výboru festivalu Melos-Étos. Na začiatku 90. rokov bol členom Skupiny pre reformu umeleckého školstva pri Ministerstve kultúry, Poradného zboru Ministerstva kultúry a Československej asociácie Club of Rome v Prahe.
Od roku 1998 je členom Krakovskej sekcie Zväzu poľských skladateľov a od roku 1999 i Zväzu poľských skladateľov.

• Prepis rozhovoru s Romanom Bergerom

(16. 12. 1930, Kokava nad Rimavicou – 3. 11. 2017, Bratislava)

Slovenský filmový kritik a historik, encyklopedista, vysokoškolský pedagóg. Patrí k prvým absolventom žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956), štúdium dejín a filmovej teórie absolvoval na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (PhD., 1974). Do roku 1972 pôsobil ako redaktor denníka Smena, redaktor denníka Národná obroda (1972-1990), zakladajúci šéfredaktor časopisu Filmová revue (1993-1998), publikoval v periodikách Film a divadlo, Film a doba, Pravda, Práca, Rudé právo. Významne prispel k filmovej publicistike a popularizácii filmového umenia, zameriaval sa na zahraničné kinematografie, prinášal najmä informácie zo zahraničných festivalov – reportáže, recenzie, rozhovory; pôsobil ako člen medzinárodných porôt, porôt filmových kritikov FIPRESCI na festivaloch (Karlove Vary, Benátky, Moskva, Bergamo). Interne pôsobil ako pedagóg na Katedre filmovej vedy Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave (1997-2007). Autorsky a editorsky sa podieľal na Encyklopédii Slovenska I-VI (1976-1982), Encyklopédii dramatických umení Slovenska I-II (1989), Panoráme svetovej kinematografie (1964), Svete filmových režisérov (1968), Malej encyklopédia filmu (1974), Encyklopédii filmu (1993), monografii Martin Hollý. Život za kamerou (2001); napísal knihy: S maskou a bez masky (1962), Kameraman Stanislav Szomolányi (2005).

• Prepis rozhovoru s Richardom Blechom

(27. 4. 1921, Terst, Taliansko – 17. 8. 2020, Bratislava)

Slovenský filmový kritik a teoretik, prekladateľ. Vyštudoval reálne gymnázium v Bratislave. Navštevoval Slovenskú vysokú školu technickú, ale štúdium z politických príčin nedokončil. V rokoch 1942-1945 bol politických väzňom v Nitre, Leopoldove a koncentračnom tábore Mauthausen. Po vojne sa živil ako prekladateľ (ruština, angličtina) v slobodnom povolaní. Ako filmový publicista prispieval do mnohých periodík (Pravda, Práca, Náš, film, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Sme a i.). V rokoch 1956-1969  pôsobil ako redaktor časopisu Film a divadlo. Publikoval aj v zahraničných periodikách (Francúzsko, Juhoslávia, Nemecko, Poľsko a i.). Počas normalizácie bol na čiernej listine a nemohol publikovať. Po roku 1990 sa jeho meno opäť objavuje v odborných a spoločensko-politických novinách a časopisoch: Film a doma, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Sme, Pravda, Nové slovo, Mosty. V roku 1997 získal Čestný doktorát na VŠMU v Bratislave, kde koncom 60. rokov pôsobil ako pedagóg. Je autorom viacerých kníh: Mikrodramaturgia dokumentarizmu. Od začiatkov po prah zrelosti; Karol Skřipský; Straty a nálezy 1-3 (výbery z filmovo-kritickej a publicistickej praxe), pamäti Proti prúdu, texty o slovenčine Úklady jazyka, Úskalia a slasti jazyka a kniha rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. V roku 2007 mu bola udelená Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo, v roku 2011 získal Cenu ministra kultúry, v roku 2015 mu prezident republiky Andrej Kiska udelil Pribinov kríž II. stupňa. Počas Týždňa slovenského filmu v roku 2018 mu bola slávnostne udelená Cena Petra Mihálika – za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.

• Prepis rozhovoru s Pavlom Brankom

(15. 3. 1929, Bratislava)

Slovenská animátorka a režisérka animovaných filmov. Navštevovala gymnázium a dievčenskú školu v Prostějove. Pracovala najprv ako návrhárka v Makyte Púchov, v reklamnom oddelení v Bratislave, potom ako kreslička vo filmovom trikovom oddelení. Od roku 1968 začala režírovať vlastné animované snímky: Vrabec umelec (1968), seriál Opičky Škyt a Škut (1969), Drak a princezná (1971), seriál Žabka Plačka (1975), seriál Krajčírik Špendlíček (1979),  Balada o čipke (1981), Žiačik Sováčik a číselká (1983), Žiačik Sováčik a zvonček (1984). Žiačik Sováčik trénuje (1985) a i.

• Prepis rozhovoru s Dagmar Bučanovou

(1. 3. 1931, Horné Mýto –  29. 8. 2012, Bratislava)

Zakladateľ a riaditeľ Filmových laboratórií na Kolibe. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Bratislave nastúpil na Filmovú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, na odbor filmová fotografia a televízny obraz s osobitým zameraním na odbor laboratórneho spracovania filmu a senzitometrie. Na základe kvalitných výsledkov na škole bol navrhnutý na štúdium dvoch študijných odborov, ktoré neskôr uplatnil pri svojom profesionálnom zameraní. Absolvoval v roku 1955 s filmom Oplatky, na ktorom sa podieľal ako kameraman. Teoretická časť záverečnej práce bola orientovaná na rozptyl svetla vo vyvolanej fotografickej vrstve. Už počas štúdií pracoval ako asistent kameramana v Štúdiu populárno-vedeckých filmov. Po ukončení vysokej školy dostal ponuku na miesto vedúceho senzitometrie v Laboratóriách Slovenskej filmovej tvorby na Grösslingovej ulici. Po nehode v starých laboratóriách sa stal hlavným technológom výstavby nových filmových laboratórií na Kolibe a po ich otvorení v roku 1968 bol ich prvým riaditeľom. O rok neskôr odišiel obnovovať filmové laboratóriá aj do Viedne a pôsobil tam dlhšie ako rok. V roku 1971 sa opäť vrátil k svojej funkcii hlavného technológa filmových laboratórií na Kolibe, avšak vo funkcii zotrval iba tri roky. Nakoniec pracoval ako samostatný odborný pracovník-špecialista v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde zotrval približne dvadsať rokov až do dôchodku.

• Prepis rozhovoru s Jozefom Bugárom

(13. 4. 1931, Rožňava – 4. 7. 2010, Bratislava)

Slovenský divadelný a televízny režisér, vysokoškolský pedagóg. Blízky vzťah mal k herectvu: začínal ako divadelný ochotník, neskôr režisér vo Zvolene a Nitre, v roku 1958 si zahral vedľajšiu postavu vo filme Františka Kudláča Posledný návrat. Kým ho na druhý pokus prijali na réžiu na VŠMU v Bratislave, študoval divadelnú vedu a estetiku. Od roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave. Nakrútil viac ako 140 titulov televíznych seriálov, filmov a inscenácií. V Hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania ČST sa venoval adaptáciám slovenských, ale najmä svetových autorov. Patril k tvorcom divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. Medzi jeho najznámejšie seriály patria Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský! (1975), Louis Pasteur (1977), Barbora Rösselová (1979), televízne filmy Dvaja (1970), Ruy Blas (1979), Magma (1983), Ulička stratených snov (1985), adaptácia knihy Martina Rázusa Júlia (1990), Naša Gizka, neviniatka (1993). Za svoju tvorbu získal viacero ocenení. Od roku 1962 pôsobil na Divadelnej fakulte, keď sa v roku 1974 otvorila na VŠMU Katedra filmovej a televíznej tvorby, stal sa vedúcim katedry. V roku 1990 stál pri formovaní Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. V deväťdesiatych rokoch pôsobil v Rade STV, v roku 1993 bol jej predsedom.

• Prepis rozhovoru s Igorom Cielom

(12. 7. 1945, Bratislava)

Slovenský animátor, bábkar, výtvarník, scénograf, dizajnér, manažér a pedagóg. Absolvoval 11-ročnú strednú školu Petra Jilemnického. Vyštudoval odbor Scénické výtvarníctvo a technológia na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Pracoval ako architekt v Československej televízii v Bratislave, bol výtvarníkom v slobodnom povolaní, bol animátor a výtvarník v Štúdiu animovaného filmu – Krátky film, Bratislava, Koliba, vedúci animovaného filmu a člen predstavenstva výrobného družstva, neskôr akciovej spoločnosti Atan studio, výtvarník, dizajnér a manažér reklamy v Burda Toys, spol. s r. o., externý, neskôr interný pedagóg – odborný asistent pre scénografiu a technológiu bábok na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Divadelná fakulta, katedra Bábkarskej tvorby. Medzi najznámejšie diela, na ktorých spolupracoval, patria napríklad Slniečko na rukavičke a postava Raťafák Plachta, mnoho-dielny seriál (réžia P. Gerža a L. Šebová, 1978 – 1993), Remeselnícke rozprávky, 7-dielny seriál (réžia L. Šebová, 1976), Drevený program (réžia J. Roháč, 1977), Pesničkové vojny (réžia Š. Kulhánek, 1978), Vojny turecké a iné (réžia K. Brožek 1978), Krajčírik Špendlíček, 7-dielny seriál (réžia D. Bučanová, 1979), O troch prasiatkach (réžia F. Jurišič, 1981), Rozprávky pre Jozefku, 7-dielny seriál (réžia H. Slavíková-Rabarová, 1982), Miesto na sedenie (réžia I. Popovič, 1982), Najmenší hrdinovia, 13-dielny seriál (réžia F. Jurišič, 1983 – 1985), Vynálezca (réžia V. Herold, 1984), Jaro, Leto, Jeseň, Zima, z cyklu Maľovanky spievanky (réžia H. Slavíková-Rabarová, 1984 – 1989), Zabudnite na Mozarta (réžia M. Luther, 1986), Letí, letí – tanier letí (réžia F. Jurišič, 1987), Drotárska púť (réžia H. Slavíková-Rabarová, 1990) alebo Ježkovská rodina (maskot rádia RockFM, 1993) a Adamko – hravo zdravo, bábka pre výchovno-vzdelávací projekt (Burda Toys, 2003).

• Prepis rozhovoru s Petrom Cigánom

(8. 2. 1942, Trenčín)

Slovenský divadelný a filmový scénograf s medzinárodným renomé.  V roku 1961 absolvoval Umeleckopriemyselnú školu sklársku v Železnom Brode. V rokoch 1962 – 1964  študoval na Vysokej škole technickej v Bratislave u Vladimíra Karfíka, v rokoch 1964 – 1968 scénografiu u prof. Ladislava Vychodila na VŠMU. Od roku 1967 pôsobí v Slovenskom komornom divadle Martin, najprv ako výtvarník, neskôr, od roku 1975 ako šéf výpravy. V roku 1990 začal pôsobiť na VŠMU ako vedúci Katedry scénického a kostýmového výtvarníctva, v roku 1993 bol menovaný docentom a v roku 1997 sa stal profesorom. Žije v Martine.
Pracoval v dvadsiatich krajinách a vytvoril viac ako 600 scénických riešení nielen pre divadlo, ale aj pre film a televíziu. V  súčasnosti sa venuje najmä divadelnej (činohra, opera) a okrajovo aj filmovej scénografii. Niekoľko divadelných inscenácií aj režíroval, ako napríklad predstavenie Orchester Titanik v rusínskom Divadle Alexandra Duchnoviča. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia stál pri tvorbe viacerých televíznych inscenácií. Cillerovým celovečerným debutom vo filmovej scénografii je snímka Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969), do ktorej navrhoval aj kostýmy. Vo filme si zahral aj malú postavu. Ako herec sa objavil vo filme Štefana Uhra Panna zázračnica (1966).  Je autorom výpravy pre viac ako 40 televíznych inscenácií a 20 celovečerných filmov.

• Prepis rozhovoru s Jozefom Cillerom

(14. 4. 1932, Bratislava)

Slovenský režisér, dramaturg spravodajského a dokumentárneho filmu, ponovembrový riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby. Po ukončení gymnázia nemohol z kádrových dôvodov pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V roku 1950 nastúpil na pozíciu redaktora v Spravodajskom filme. Začiatkom šesťdesiatych rokov začal študovať na FAMU a v roku 1966 absolvoval odbor televíznej a filmovej dramaturgie a réžie. Už dva roky predtým sa stal šéfredaktorom Spravodajského filmu. V tejto funkcii sa v roku 1968 spolupodieľal na dokumentárnom filme Čierne dni (r. L. Kudelka, M. Černák, Š. Kamenický, C. Kováč, 1968) zachytávajúcom intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy z augusta toho roku, čím sa dostal ako režisér na čiernu listinu. V nasledujúcom období pracoval zväčša ako dramaturg, neskôr aj režisér. Viaceré dokumentárne filmy (najmä so športovou tematikou), nakrútené podľa vlastného scenára, boli odmenené na rôznych československých a zahraničných (napr. Kranj, Budapešť, Lipsko, Tunis, Zaragoza ai.) festivaloch. Neskôr sa stal vedúcim dramaturgom dokumentárnej skupiny, kde pôsobil až do revolúcie v roku 1989. Po prevrate bol zvolený za riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby Koliba, kde zotrval rok a pol. Po odvolaní z funkcie bol prijatý na post riaditeľa sekcie médií na ministerstve kultúry.

• Prepis rozhovoru s Milanom Černákom

(29. 9. 1935, Bratislava)

Slovenská strihačka dokumentárnych i hraných filmov. Zmaturovala v Bratislave, z kádrových dôvodov nemohla študovať na vysokej škole. Od roku 1951 pracovala pri filme. Začínala ako asistentka strihu v spravodajskom filme, či pri tvorbe populárno-vedeckých snímok. Podieľala sa tvorbe dokumentárnych filmov, napr. Čas, ktorý žijeme (r. V. Kubenko, L. Kudelka, J. Pogran, O. Krivánek, I. Húšťava, 1968), Symetrála (r. E. Šinko, 1970), Majstrovstvá sveta (r. M. Černák, 1970), Bubeník Červeného kríža (r. J. Jakubisko, 1977), Stanislav Babinský – život je nekompromisný bumerang (r. Ľ. Štecko, 1990), televíznych hraných filmov, napr. Sám vojak v poli (r. O. Haas, 1964, trojdielny),  Canarisova krvavá hviezda (r. O. Haas, 1966), Verejný žalobca (r. E. Stredňanský, 1965), Generácia (r. V. Bahna, 1969, trilógia). Spolupracovala s režisérkou Evou Štefankovičovou na všetkých jej hraných i dokumentárnych projektoch: Slané cukríky (1985), Nemožná (1987), Kúpeľňový hráč (1988), Vedľajšie zamestnanie: matka (1990), Všetci spolu… (po slovensky) (1991) a i.

• Prepis rozhovoru s Margitou Černákovou

(26. 7. 1940, Bratislava – 12. 5. 2013, Bratislava)

Slovenský kostýmový divadelný, televízny a filmový výtvarník, scénograf a pedagóg. Študovať začal na Vysokej škole pedagogickej, ale štúdium dokončil na Katedre dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vytvoril stovky kostýmových výprav pre divadlo i film na Slovensku, v Česku aj v zahraničí. Od roku 1963 pracoval ako kostýmový výtvarník v Československej televízii, v rokoch 1968 až 1974 v Divadle na korze, od roku 1984 v Slovenskom národnom divadle. Jeho tvorbu charakterizuje dôsledné rešpektovanie charakteru dramatického textu, osobnosti herca a stvárňovanej postavy. Z televíznych projektov k najvýznamnejším patria Balada o siedmich obesených (1969), Buddenbrookovci (1974), Mário a kúzelník (1976). Filmy: Nevesta hôľ (r. Martin Ťapák, 1971); Hriech Kataríny Padychovej (r. Martin Hollý, 1973); Víťaz (r. Dušan Trančík, 1974); Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976); Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980); Pomocník (r. Zoro Záhon, 1981); Noční jazdci (r. Martin Hollý, 1981); Tisícročná včela (r. Juraj Jakubisko, 1983); Orbis pictus (r. Martin Šulík, 1997); Obsluhoval som anglického kráľa (r. Jiří Menzel, 2006) a mnohé ďalšie. Pôsobil ako pedagóg (profesor) na VŠMU v Bratislave, ako dekan Divadelnej fakulty VŠMU i rektor VŠMU. Je držiteľom ocenenia z Art Film Festu Zlatá kamera za výrazný prínos do oblasti kinematografie. V roku 2014 o ňom režisér Martin Šulík nakrútil dokumentárny film s jednoduchým názvom Milan Čorba.

Prepis rozhovoru s Milanom Čorbom

(8. 8. 1941, Sereď – 5. 4. 2019, Bratislava)

Slovenský režisér spravodajských a dokumentárnych filmov. Po maturite nemohol z kádrových dôvodov pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Po dvoch rokoch práce v rôznych robotníckych zamestnaniach dostal povolenie prihlásiť sa na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Štúdium neukončil, odišiel do Bratislavy a dostal sa do televízie, kde pracoval až do roku 1964. Na jeseň nastúpil na katedru žurnalistiky na FF UK. Počas štúdií sa zoznámil s Petrom Mihálikom a spoločne navštevovali projekcie SFÚ. Venoval sa publikačnej činnosti a získal pravidelnú rubriku v denníku Práca. Filmové recenzie, kritiky a rozhovory publikoval aj v denníkoch Smena, Ľud a v dvojtýždenníku Film a divadlo. V roku 1968 začal spolupracovať ako pomocný režisér na debutovom filme Dušana Hanáka 322. V januári 1969 nastúpil do Spravodajského filmu, aby mohol absolvovať projekcie týždenníkov pre potreby diplomovej práce. V nej spracúval tému histórie spravodajského filmu na Slovensku. Tento text publikoval v roku 1971 SFÚ pre študijné účely. V rokoch 1969 až 1990 sa podieľal na scenáristickej príprave a réžii spravodajských periodík ako Týždeň vo filme, Obzor, Sonda a Kinožurnál. Spolupracoval s kameramanmi ako Vladimír Holloš, Ján Piroh, Oskar Šághy či Pavol Marko. Nakrútil filmy Polomská vzbura (1971), Juríčkovci (1973), Pieseň o Slovensku (1974), Žiť ako ostatní (1977), Tradície Pohronia (1980), Hlbokým a vrúcnym dychom (1981), Tretia generácia (1982). Venoval sa aj športovej tematike vo filmoch MS 70 (1970), Moderní mušketieri (1975), Pipa (1980), V stope Svetového pohára (1982). Realizoval filmy o mestských pamiatkach ako Dukátové mesto (1983), Pamiatková starostlivosť v Československu (1986), Bratislava v krokoch času (1986). V roku 1984 realizoval multivízny systém troch synchronizovaných plátien a dvanástich diaplôch pre III. program pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Od roku 1986 spolupracoval s Vojtechom Zamarovským, kameramanom Jurajom Galvánkom a dramaturgom Milanom Varsíkom na 13 dielnom seriáli Veľké civilizácie očami Vojtecha Zamarovského o prameňoch našej európskej civilizácie. V roku 1990 nakrútil s historikom Levom Zacharom a kameramanom Jurajom Galvánkom filmy z cyklu Dejiny Slovenska: Kelti na Slovensku a Rimania a Germáni na Slovensku. Pre všeobecnú československú výstavu v pražskom veľtržnom paláci realizoval v roku 1991 multivízny systém Posolstvo budúcim generáciám. Od roku 1994 prednáša na FF UK v Bratislave televíznu žurnalistiku. Súčasťou jeho publikačnej činnosti je i práca Dokumentárny film – história, teória, realizácia. V roku 2003 získal jeho film Z labyrintu sveta do raja duše o Kolomanovi Sokolovi Cenu európskeho kultúrneho dedičstva. S Petrom Marákym, riaditeľom Slovenského národného múzea, spolupracoval na výstave Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí. Išlo o najrozsiahlejší multimediálny projekt SNM.

• Prepis rozhovoru s Igorom Dobišom

(10. 9. 1943, Záhorská Ves) Slovenský filmový kameraman.

Začínal ako pomocný kameraman na hraných filmoch My z deviatej A (1961), Smrť prichádza v daždi (1965), Živý bič (1966), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Eden a potom… (1970). Druhého kameramana robil najčastejšie Tiborovi Biathovi pri filmoch Letokruhy (1972), Ďaleko je do neba (1972), Prípad krásnej nerestnice (1973), Do zbrane, kuruci (1974), V každom počasí (1974), Stretnutie (1975), Červené víno (1976), Otec (1981). Spriatelil sa s Jurajom Jakubiskom, s ktorým nasnímal filmy Zbehovia a pútnici (1968), Postav dom, zasaď strom (1979), Nevera po slovensky (1980), Tisícročná včela (1983; za najlepšiu kameru/vizuálne stvárnenie získal na Benátskom filmovom festivale 1984 ocenenie Zlatý Fénix), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). S Jakubiskom nakrútil aj krátke filmy, portrét svetového krasokorčuliara, Ondrej Nepela (1973) a objednávkové: Stavba storočia (1972) o stavbe tranzitného plynovodu, Omnia (1975) a ZKL (1977) o výrobkoch na export a televízny dokument Slovensko – krajina pod Tatrami (1975). V sedemdesiatych rokoch popri zamestnaní vyštudoval kameru na pražskej FAMU (1972 – 1976), absolvoval ju hraným stredometrážnym filmom Tri vrecia cementu a živý kohút (1976, r. J. Jakubisko). Spolupracoval aj s ďalšími režisérmi: Vierou Polakovičovou, Ladislavom Kabošom, Ľubomírom Fifíkom. Pre televíziu nakrútil 4-dielny kriminálny seriál To je váš prípad, Šetaffy (r. J. Takáč, 1985).

Doršic ako jeden z mála slovenských kameramanov sa presadil aj v zahraničí. S režisérom Stanislavom Barabášom a kameramanom Igorom Lutherom, ktorí sa po okupácii ČSSR rozhodli emigrovať, nakrútil pre západonemeckú televíziu adaptáciu Dostojevského predlohy Večný manžel (Der ewige Gatte, 1969) a Camusovej predlohy Jonáš alebo umelec v práci (Jonas oder Der Künstler bei der Arbeit, 1970). S Lutherom snímal tiež koprodukčnú historickú drámu Seobe (Migrácie, 1989) režiséra Alexandara Petrovića. V koprodukcii Slovenského filmu, Afghan Filmu a Afgánskej televízie snímal stredometrážny dokumentárny o živote v hlavnom meste Afganistanu, List z Kábulu (1987) a pre slovinskú televíziu štvordielny seriál Waitapu (1987). V roku 1999 odišiel do Thajska, kde s Igorom Lutherom snímal výpravný historický film Legenda o Suriyothai (2001) a ako hlavný kameraman je podpísaný pod 6-dielnou historickou drámou Kráľ Naresuan (2007 – 2015).

Po návrate z Thajska spolupracoval s kameramanom Jánom Ďurišom na rozprávke Dušana Rapoša Keď draka bolí hlava (2018) a na voľnom pokračovaní Jakubiskovej rozprávky Perinbaba a dva svety (2021). Ako odborný garant obrazu a farebných korekcií spolupracuje so Slovenským filmovým ústavom a RTVS na digitalizácii slovenského filmového dedičstva. V roku 2021 v RTVS vznikol dokumentárny film Kamera Stanislav Doršic alebo Ze Záhorá cez Kolibu do svjeta (r. M. Gucman a B. Bobocký).

• Prepis rozhovoru so Stanislavom Doršicom

(4. 1. 1946, Gbelce)

Slovenský scenárista, prozaik, básnik a pedagóg. Do prvého kontaktu s filmom prišiel vďaka mame – kinárke v Piešťanoch. Po maturite vyštudoval chémiu a geológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako lektor v denníku Smena (1971 – 1972), redaktor v športovom denníku Tip, mládežníckom časopise Kamarát (1973 – 1978) a v mesačníku Slovenské pohľady (1988 – 1992). Venuje sa písaniu prózy, poézie, televíznych a filmových scenárov, napísal aj scenár rozhlasovej hry Muchy v zime (1992). Ako spisovateľ debutoval zbierkou poviedok Strecha domu v roku 1972. Napísal sedemnásť prozaických kníh (Teplomer, Kufor na sny, Pešo do neba…), tri básnické zbierky (Dúšky, Príbeh bez príbehu, Počítanie na prstoch),  jednu zbierku esejí (Veľká potreba lampášov) a osem kníh pre deti (Pištáčik, Dvere do kľúčovej dierky…). Prvý filmový scenár napísal s Dušanom Hanákom pre film Ružové sny (1976). Následne spolupracovali na scenári k filmu Ja milujem, ty miluješ (1980), ktorý zakrátko po dokončení putoval do trezoru. Je ďalej autorom dvoch scenárov k filmom pre deti a mládež Juraja Lihosita – Sojky v hlave (1983) a Vlakári (1988). Na jeho (zatiaľ) poslednom scenári k filmu Krajinka (2000) spolupracoval s režisérom Martinom Šulíkom. Od roku 1993 vyučuje scenáristiku a dramaturgiu v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

V roku 2017 vyšla kniha Písať scenár, ktorá je spoločnou knihou Dušana Dušeka a Jozefa Puškáša o scenáristike. Dušek získal v roku 2000 Cenu Dominika Tatarku za knihu Pešo do neba a o dva roky neskôr Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra za knihu Pešo do neba, scenár k filmu Krajinka a svoju pedagogickú činnosť.

• Prepis rozhovoru s Dušanom Dušekom

(22. 4. 1945, Vuková, Rumunsko)

Slovenský kameraman a pedagóg. Po ukončení štúdia na pražskej FAMU sa ako kameraman podieľal na tvorbe dokumentárnych filmov (napr. Dezider Milly, 1971; Všetko má svoj čas, 1976; Diadém, 1978; Ateliér duše, 1987), v hranom filme debutoval v roku 1979 snímkou Jána Zemana Hra na telo. Jeho najzaujímavejšie a najvýznamnejšie projekty vzišli zo spolupráce s Jurajom Jakubiskom, napr. krátkometrážny Bubeník Červeného kríža (1977), rozprávka Pehavý Max a strašidlá (1987), Bathory (2009), či Nejasná zpráva o konci světa (1996), za ktorú bol na MFF v Montreale ocenený neštatutárnou cenou za kameru. Medzi jeho ďalšie dôležité spolupráce patrí tá s Jánom Zemanom (Citová výchova jednej Daše, 1980), Dušanom Trančíkom (Štvrtý rozmer, 1983), Stanislavom Párnickým (Kára plná bolesti, 1985) či neskôr s Dušanom Rapošom (Cinka Panna, 2008). Ján Ďuriš bol od septembra 2003 do roku 2022 vedúcim Ateliéru kameramanskej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, profesorom je od roku 2005.

• Prepis rozhovoru s Jánom Ďurišom

(17. 4. 1933, Prešov)

Slovenský kameraman a režisér dokumentárnych, populárno-vedeckých a spravodajských filmov. Študoval na prešovskom gymnáziu a na Vyššej filmovej škole v Prahe (Klánovice), ktorú absolvoval v Čimeliciach v roku 1954. Vyše štyridsať rokov pôsobil v Spravodajskom filme v Bratislave, najprv ako asistent kamery. Patril medzi najúspešnejších tvorcov spravodajských filmov, týždenníkov. Podieľal sa ako kameraman aj na tvorbe dokumentárnych filmov (napr. Čas, ktorý žijeme, 1968) s rôznymi režisérmi, s Rudolfom Urcom (Človek z Málinca, 1959; V mene života, 1960; Nedokončená kronika, 1967 a i.), Milanom Černákom (Bližšie k hviezdam, 1960; O pohár národov, 1960 a i.), Vladimírom Kubenkom (ČSSR – Škótsko, 1961; Insitné umenie, 1966; Stretnutie s Tunisom, 1967 a i.), Ladislavom Kudelkom (Dnešok slovenského filmu, 1965; Koľko ich je, 1965; Čierna a červená, 1967; Dvanásť storočí umenia, 1967; Akí sme, 1968; Žijú v palácoch, 1968; Bôle a nádeje, 1969; Bratislavský hrad, 1970 a i.). Na viacerých filmoch sa podieľal nielen ako kameraman, ale aj ako režisér: Deň v Alma Ate (1971), Čo o nich nevieme (1973), Afrika ´77 (1977), Než nastanú dažde (1978),  S­aharské memento (1981), Film o filme (1986) a ďalšie. Vydal knihu spomienok Takmer desať, ba aj viac miliónov… (2004), knihu poviedok Príbehy pravdivé i vymyslené (2013, elektronicky 2014) a Čo kamery nevideli (2016) – „rozmarné rozprávanie o tom, ako sa na Slovensku nakrúcali filmy“.

• Prepis rozhovoru s Rudolfom Ferkom

(16. 3. 1942, Bratislava)

Režisér krátkych filmov. V oblasti filmu začínal ako externista v Československej televízii Bratislava. Neskôr sa zamestnal na Kolibe v Slovenskej filmovej tvorbe, kde asistoval na filme Génius (1969) režiséra Štefana Uhra. Po štúdiu dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU nastúpil v Štúdiu krátkych filmov ako režisér. Nakrútil množstvo dokumentárnych krátkometrážnych filmov s rôznymi témami, medzi inými aj osvetovo-zdravotnícke. Mnohé z nich získali rôzne ocenenia. Napríklad film Nemuselo sa stať, keby… vyhral prvú cenu na filmovom festival v Potsdame v roku 1984. Aj ďalšie filmy (Prvé kroky; Až na dno; Chráň si ruky; Priznané vrany) sa dočkali ocenení, či účasti na medzinárodných festivaloch (Prvé kroky v Mexiku, 1974). Dokumentárny film Remeslá a čas bol uvedený medzinárodnom filmovom festivale v Západnom Berlíne v roku 1984. Film Aj taká bola Bratislava zas v roku 1981 na medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych filmov v Lipsku. Vo svojich dokumentárnych snímkach často používa aj prvky hraného filmu. Okrem osvetovo-zdravotníckych filmov nakrútil aj filmy o Slovenskom národnom povstaní (Spomienka), a rôznych umelcoch a remeselníkoch (Remeslá a čas; Maliar páter Teodor).

• Prepis rozhovoru s Karolom Floreánom

(24. 6. 1930, Trnava – 21. 8. 2019, Bratislava)

Vedúci filmovej produkcie a výroby. Po absolvovaní obchodnej školy v Trnave pracoval ako predavač v Chemodroge, neskôr ako fotolaborant na lekárskej fakulte. V roku 1951 ho prijali za asistenta kamery do Spravodajského filmu. V priebehu niekoľkých rokov prešiel z pozície asistenta kamery na pozíciu asistenta produkcie a neskôr na vedúceho výroby a produkčného. Začiatkom 60. rokov bol poverený vedením prevádzky dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov. V auguste 1968 sa významne podieľal na dokumentovaní okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Po týchto prelomových udalostiach bolo jeho miesto v Spravodajskom filme ohrozené, ale podarilo sa mu zostať pri filme, na oddelení animovaných filmov, na ktorého založení pracoval už od roku 1966. Neskôr stál pri založení oddelenia bábkového filmu a v roku 1985 aj Videofilmu. Po novembri 1989 založil reklamnú agentúru B.M.A. V súčasnosti sa venuje vydávaniu časopisu o exotickom vtáctve. Z rôznych pozícií sa podieľal na množstve filmov (napr. Nikdy viac, 1958; Bližšie k hviezdam, 1960; Čierne dni, 1968; Varila myšička kašičku, 1974;  Zbojník Jurko, 1976; Krvavá pani, 1980) a spolupracoval s mnohými významnými režisérmi (L. Kudelka, V. Kubenko, R. Urc, M. Černák, V. Kubal, I. Popovič). V roku 2017 vydal knihu spomienok Roky môjho života.

• Prepis rozhovoru s Pavlom Forischom

(18. 12. 1943, Spišská Nová Ves – 2. 11. 2020)

Slovenský filmový kameraman a režisér, publicista, cestovateľ. V roku 1960 maturoval na jedenásťročnej škole v Bratislave. Ako 16-ročného ho prijali na FAMU na odbor kamera. Praxoval v Slovenskej televízii aj na Kolibe. Ako asistent kamery pracoval na televíznych filmoch Mlčanie mora (V. Horňák), Polnoc bude o 5 minút (I. Teren), Ivanov (J. Budský), aj na filme Slnko v sieti (Š. Uher). Po absolutóriu v roku 1966 začal pracovať na Kolibe. V čase vojenskej prezenčnej služby (1967 – 1969) pôsobil vo Vojenskej redakcii STV. Ako druhý kameraman pracoval na filmoch Živý bič (M. Ťapák) a Rok na dedine (Karol L. Zachar). Nakrútil vlastné autorské filmy Hospoda, Na polnočnú do Rakúska, Družstvo stratených nádejí, Dve strany mince, Na konci je začiatok. Potom sa opäť vrátil do Slovenského filmu a pracoval najmä na projektoch slovenskej a českej televízie. V roku 1973 prešiel do Štúdia krátkeho filmu, kde sa venoval publicistickým, dokumentárnym a objednávkovým filmom. Jeho najznámejším cestopisným filmom je Jagavá púť Lhoce Šar (1984). Od roku 1977 do roku 1990 pracoval v Spravodajskom filme. Od 18. 12. 1989 bol prvým a posledným demokraticky zvoleným šéfredaktorom Spravodaja – až do jeho oficiálneho zrušenia. V roku 1992 založil vlastnú produkčnú firmu Miras s. r. o.

• Prepis rozhovoru s Emilom Fornayom

(11. 5. 1944, Trenčín)

Slovenský filmový kameraman a režisér. Hneď po absolvovaní strednej školy (1961) nastúpil do Filmovej tvorby a distribúcie Bratislava, kde dva roky pôsobil ako asistent kameramana a produkcie. Vyštudoval odbor Filmový a televízny obraz na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe (1963 – 1970). Počas štúdia využil možnosť kameramanskej stáže v nemeckých televíziách Erste DF a ZDF. Po ukončení štúdia nastúpil do Slovenskej filmovej tvorby Bratislava (1972 – 1992). V Štúdiu dokumentárnych filmov na Kolibe natočil takmer tristo krátkometrážnych filmov etnografického, osvetového, sociálneho aj prírodného zamerania. Medzi jeho častých spolupracovníkov patrili režiséri Ivan Húšťava, Eva Štefankovičová, Pavol Benca, Emil Fornay. Podieľal sa tiež na dlhometrážnom dokumentárnom filme Nekonečná pieseň domoviny (r. Emil Fornay, 1986). Zároveň pôsobil aj v televízii, kde pracoval na dokumentárnych seriáloch Kelti, Veľké civilizácie staroveku a magazíne Ráčte vstúpiť. Cudzia mu nebola ani hraná tvorba, pozíciu kameramana zastával pri televíznom filme Anonym (r. Juraj Lihosit, 1980) či filmoch Okresné blues (r. Juraj Bindzár, 1990), R.S.C. (r. Martin Valent, 1990) a rodinnom seriáli Oco, mama a ja (r. Jaroslav Pogran, 1979). Repertoár mu spestrila aj kameramanská práca na hudobných videoklipoch Mira Žbirku a skupiny Elán. Spolupracoval s českým režisérom Janom Švankmajerom, a to na krátkom filme Do pivnice (1983) a troch celovečerných filmoch – Otesánek (2000), Šílení (2005) a Prežiť svoj život (2010). V roku 1992 založil vlastnú produkčnú spoločnosť C – GA Film, s ktorou sa podieľal aj na filmoch Prežiť svoj život a Šílení. Pri niekoľkých televíznych dokumentárnych filmoch a seriáloch si vyskúšal aj pozíciu režiséra. Za film Šílení získal v roku 2006 cenu Slnko v sieti za najlepšiu kameru.

• Prepis rozhovoru s Jurajom Galvánkom

(17. 9. 1940, Veľký Šariš – 5. 8. 2017, Praha)

Slovenský filmový a trikový kameraman. Začínal ako asistent a druhý kameraman v hranom filme. Spolupracoval na filmoch Stanislava Barabáša (Trio Angelos, 1963), Martina Hollého (Prípad pre obhajcu, 1934, Hriech Kataríny Padychovej, 1973), Juraja Jakubiska (Dovidenia v pekle, priatelia!, 1970), Ela Havettu (Slávnosť v botanickej záhrade, 1969) a i. V roku 1975 absolvoval štúdium kamery na FAMU v Prahe a začal pracovať ako kameraman animovaného filmu v Slovenskej filmovej tvorbe Bratislava. Spolupracoval od roku 1979 takmer na troch stovkách animovaných filmov a seriáloch ocenených doma i v zahraničí mnohými filmovými cenami – Rebrík (r. V. Kubal, 1978), Povesť o láske (r. V. Kubenko, 1979), Krvavá pani (r. V. Kubal, 1980), Dona Militaria (r. V. Pikalík, 1980), Dáždnik (r. O. Slivka, 1984), Keby som bol vtáčkom (r. O. Slivka, 1986), Bábätko v banke (r. V. Malík, 1988), Celina (r. O. Slivka, 1989), Drotárska púť (r. H. Slavíková-Rabarová, 1992) a i.

• Prepis rozhovoru s Ottom Geyerom

(2. 2. 1944, Bratislava – 14. 11. 2021, Bratislava)

Scenárista, publicista, politológ a aktivista. Štúdium na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ukončil v roku 1968. Následne študoval publicistiku a politológiu v Západnom Berlíne (1968 – 1970). V sedemdesiatych rokoch tvoril scenáre najmä pre rozhlas a film, zaujímavá je napríklad poviedka adaptovaná pre rozhlas aj televíziu Vynes na horu svoj hrob (r. Jozef Zachar, 1979). V námetoch a scenároch k dokumentárnym filmom (Smetisko, 1980; Ťažké plechovky Kontrola Ľahký koniec, 1980; Malebná cesta dolu Váhom, 1983) sa zameriaval na ekologickú tematiku a v hraných filmoch (Právo na minulosť, 1989; Keď hviezdy boli červené, 1990) na konfrontáciu s traumatickou minulosťou. Pôsobil ako reportér týždenníka Život, dodnes je šéfredaktorom časopisu o astronómii Kozmos, bol tiež šéfredaktor slovenskej časti Stredoeurópskych novín (príloha denníka SME). Spolupodieľal sa na štúdii poukazujúcej na zlý stav životného prostredia Bratislava/nahlas (1987), bol členom prvého Koordinačného výboru VPN (Verejnosť proti násiliu) a šéfredaktorom týždenníka Verejnosť (1990). V deväťdesiatom siedmom roku pôsobil ako spoluzakladateľ a prvý redaktor mesačníka OS (Občianska spoločnosť). Po roku 2000 spolupracoval na dokumentárnom filme Krátka dlhá cesta (r. Martin Hanzlíček, 2009) s Fedorom Gálom, s ktorým taktiež napísal úspešnú knihu Two up. Veľký ohlas zaznamenala aj divadelná adaptácia jeho scenára Karpatský thriller, zobrazujúca veľkú politickú kauzu. Vydal niekoľko kníh, zbierku reportáží Čelom vzad, ozvena! (2015) alebo Zaživa v Tramtárii, diskrétnu správu o putovaní v lone Európy (2020).

• Prepis rozhovoru s Eugenom Gindlom

(29. 9. 1956, Bratislava)

Slovenská dramaturgička, scenáristka, publicistka, pedagogička. Jej láska k filmu sa prejavila už v detstve. Kiná ako Mladosť alebo Kino Čas často navštevovala so svojou starou mamou. Ako 18-ročná začala študovať na FAMU v Prahe. Po škole pracovala ako scenáristka a dramaturgička v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Spolupracovala s režisérmi ako Štefan Uher (Šiesta veta, 1986, Správca skanzenu, 1988), Juraj Jakubisko (Sedím na konári a je mi dobre, 1989), Vlado Balco (Postoj, 1988, Let asfaltového holuba, 1990) či Martin Šulík (Neha, 1991). Získala celý rad filmových cien. Medzi jej najnovšie spolupráce patria snímky Kandidát (r. Jonáš Karásek, 2013), či divácky úspešný film Čiara (r. Peter Bebjak, 2017). Medzi študentmi je veľmi obľúbená aj ako pedagogička. Najdlhšie pôsobila na VŠMU (z toho 15 rokov ako prodekanka pre zahraničie), no prednášala aj v Čechách, v New Yorku, Belgicku či Austrálii. Za svoju pedagogickú činnosť dostala v roku 2014 prestížne medzinárodné vyznamenanie CILECT Teaching Award za vynikajúcu pedagogickú činnosť v oblasti filmu, televízie a médií. Počas svojho 30-ročného pôsobenia na škole napísala dve filmové publikácie – Holly-woodoo (filmové recepty podľa zaručených receptov) a Praktická dramaturgia, ktorá bola preložená do angličtiny a srbštiny. V roku 2004 napísala štúdiu do publikácie britského vydavateľstva Wallflower Press The Cinema of Central Europe. V 80tych rokoch pripravovala Fórum mladého filmu. Spolupracovala na súťažiach amatérskeho filmu, organizovaných Národným osvetovým centrom. Od roku 2002 do roku 2007 bola prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Je zakladateľkou národnej filmovej ceny Slnko v sieti. V rokoch 2004 až 2012 bola členkou medzinárodnej európskej exekutívy organizácie vysokých filmových škôl CILECT- Geect. V roku 2011 pôsobila ako predsedníčka Rady AVF. Tri roky pracovala ako expert európskeho programu MEDIA. Od roku 2005 zastupuje Slovensko v Rade kinematografického fondu EURIMAGES na podporu európskych filmových koprodukcií, kde obhajuje nové slovenské projekty. V máji 2021 bola opäť vymenovaná do Rady AVF.

• Prepis rozhovoru so Zuzanou Gindl-Tatárovou

(21. 9. 1931, Kopčany)

Slovenský režisér a scenárista. Už počas štúdia na skalickom gymnáziu (1946) začal publikovať svoje prvé básne (Nový rod, Tvorba). V rokoch 1950 – 1954 študoval odbor filmová dramaturgia na pražskej FAMU. Pravidelne písal recenzie o literatúre pre Československý rozhlas v Prahe (1951 – 1953). Od roku 1954 začal pracovať ako lektor, dramaturg, scenárista, asistent réžie a neskôr ako režisér v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Ako pomocný režisér spolupracoval so Štefanom Uhrom na filmoch Poznačení tmou (1959), My z deviatej A (1961) a Slnko v sieti (1962). Venoval sa teoretickej publikačnej činnosti, písal recenzie a kritiky o filmoch a o literatúre v časopisoch Mladá tvorba a Kultúrny život. Ako režisér debutoval hraným filmom Každý týždeň sedem dní (1964), po ktorom nasledovali filmové adaptácie literárnych diel Nylonový mesiac (1965) a Drak sa vracia (1967). Nakrútil filmy pre televíziu Čarodejnica a Mŕtve oči (1971) a v tom roku bol z politických kádrových dôvodov odvolaný vedením STV z nakrúcania filmu pre televíziu Šampanské. V r. 1972 bol preradený kádrovou straníckou komisiou Koliby (hoci nikdy nebol členom KSS) ako ideovo nebezpečný intelektuál (trval na svojom odsúdení okupácie z 1968, ktoré odmietol odvolať) z pozície filmového režiséra hraného filmu Koliby do kolibského dabingu, v ktorom pracoval až do roku 1991 ako dabingový režisér. Počas toho obdobia nakrútil už len autorský film pre STV v rámci série filmov „Revolučné tradície slovenského ľudu“:  Príbelská vzbura Janka Kráľa (1978), k hranej réžii na Kolibe sa vrátil až po prevrate 1989 filmami Pozemský nepokoj (1992) a Jaškov sen (1996), za ktorý po úspešnom predaji filmu do USA v r. 1999 získal titul Posol Slovenska 98. V roku 1990 sa stal prvým predsedom Slovenského filmového zväzu a v rokoch 1994 – 1996 bol predsedom filmovej komisie Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Ako pedagóg pôsobil na Fakulte masmediálnej komunikácie na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave (1995 – 1999) a na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici (1999 – 2017). Po roku 2000 sa vrátil k réžii slovenského znenia zahraničných programov (4 prémie Literárneho fondu udelené za dabing 1984, 1988, 1990, 1991). V roku 2010 získal Cenu predsedu Národnej rady SR a v roku 2012 Cenu ministra kultúry za rok 2011 za celoživotné významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, osobitne v oblasti slovenskej kinematografie.* V roku 2012 bol ocenený cenou Slnko v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie. V roku 2016 získava Prémiu Literárneho fondu za knihu Film ako voľný verš. V roku 2017 dostáva Zlatú medailu rektora AUBB „za významný prínos k zvýšeniu úrovne a prestíže Akadémie umení v Banskej Bystrici v oblasti profesionálneho umenia v širšom kultúrno–spoločenskom kontexte“. Vydal básnické zbierky Absolútna žena (2004), Zakázaná zóna (2006) a Drevený bocian Otta Bartoňa (2011). V r. 2006 v AUBB  vyšli skriptá pre 1. ročník ako „Vybrané kapitoly z dejín filmu“ a v SFÚ knižná publikácia úvah venovaných významným osobnostiam a dielam autorského, slovenského i svetového filmu Film ako voľný verš (2015). Svoje názory na film, umenie a kultúru zverejňuje aj na blogu SME. Novinárskymi článkami a esejami od r.1954 až podnes sprevádza a komentuje diela a vývoj českého a slovenského filmu v časopisoch a zborníkoch (Film a doba, ČS rozhlas, Kultúrny život, Mladá tvorba, Smena, Literárny týždenník, Slovenské pohľady, Kino-Ikon, Slovenský rozhlas, Zborník prác pedagógov AUBB a i.).

* Podľa databázy SK CINEMA, zdroj: Šmatláková, R. – Šmatlák, M.: Filmové profily. Bratislava: SFÚ, 2005.

• Prepis rozhovoru s Eduardom Grečnerom

(24. 9. 1936, Ružomberok – 23. 9. 2019, Bratislava)

Slovenský scénograf, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér. Vyrastal v učiteľskej rodine v Rabčiciach, kde navštevoval ľudovú školu. V 50. rokoch pôsobil ako tanečník, sólista a choreograf v Lúčnici a úspešne ukončil Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na SVŠT v Bratislave. V 60. rokoch pracoval ako pedagóg tanca a choreograf v ľudovom súbore Technik. V rokoch 1962 až 1971 pracoval v Slovenskej televízii ako vedúci Konštrukčného oddelenia, vedúci Scénografickej výroby, vedúci Odboru scénografie, neskôr pôsobil ako architekt v Slovenskej filmovej tvorbe a ako scénický výtvarník v slobodnom povolaní. Od roku 1985 pôsobí ako pedagóg na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1990 bol predsedom Výboru Matice slovenskej. Počas svojej kariéry sa podieľal na vytvorení ľudových festivalov a slávností, v rámci ktorých vytvoril niekoľko amfiteátrov v prírode (Východná, Detva, Zuberec, Heľpa), spolupracoval na filmových prepisoch opier (Jánošík, Svätopluk), televíznych inscenáciách (Veselé paničky z Windsoru, Najdúch), televíznych a kolibských filmoch (Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Poviestka, Uhol pohľadu), či filmových rozprávkach (Mahuliena, zlatá panna, Perinbaba, Sokoliar Tomáš).

• Prepis rozhovoru s Viliamom Jánom Gruskom

(27. 10. 1940, Chynorany – 19. 8. 2020, Bratislava)

Akad. maliar, kameraman a režisér dokumentárnych filmov s environmentálnou problematikou, venoval sa najmä ekosystémom vody. Absolvoval monumentálnu maľbu na VŠVU (prof. Matejka). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch realizoval množstvo diel do architektúry (gobelíny, drevené intarzie, smalty, mozaiky). Paralelne s výtvarnou tvorbou sa venoval potápaniu, neskôr aj filmovaniu pod vodou ako jeden z prvých na Slovensku. Potápal sa vyše 50 rokov. Filmom mapuje predovšetkým ekosystém Dunaja, riek a mokradí Slovenska. Potápal sa a filmoval v Japonskom a Karibskom mori, v Atlantickom, Indickom a Tichom oceáne, v Stredozemnom mori. S jachtou Zuzana sa v roku 1990 zúčastnil polročnej plavby expedície potápačov a jachtárov v Červenom mori. O tri roky neskôr bol ako potápač kameraman a režisér na palube jachty Zuzana, ktorá ako prvá slovenská jachta oboplávala svet. Nakrútil viac ako 80 dokumentárnych, prevažne televíznych filmov z ekosystémov morí i sladkých vôd. Spolupracoval s STV (dnes RTVS), s Markízou, ČST, maďarskou MTV, rakúskou ORF, televíziou SPECTRUM, pracoval aj pre nemeckú a francúzsku televíziu. Zúčastnil sa a bol ocenený na mnohých potápačských či environmentálnych festivaloch doma i v zahraničí (napr. Zvláštna cena na Festival Mondial de L´Image Sous-Marine v Antibes v roku 1988, Strieborná palma na festivale International Cine Submarine v San Sebastian v roku 1990, množstvo cien na Medzinárodnom festivale potápačských filmov v Tachove…).

Z filmov: seriál Expedícia Červené more (1991), Pozor na amura! (1993), Návrat rieky (1994), Mrazom spútaná, snehom prikrytá (1998), Váh – zrodenie rieky (2000), seriál Skryté svety (2002 – 2003), Zrodené vodou (2005), Príbeh ornitológa (2006), Dunaj – hľadanie čistej vody (2008), Rieka Orava (2008), Voda, čistá ako kryštál  (2009), Ostrov na vode (2010), Niva rieky Latorice (2010), Ich vášňou bola voda (2012), Keď zima k riekam prichádza (2013), Ukryté v lese, schované v trstí (2014), Rovina – miesto pre zázrak (2016).

• Prepis rozhovoru s Ľudovítom Hanákom

(10. 4. 1941, Žilina)

Slovenský filmový a televízny kameraman. V rokoch 1962 – 1967 študoval na Katedre kamery na pražskej FAMU. Počas štúdia navštevoval natáčania najkvalitnejších českých režisérov. Na začiatku kariéry spolupracoval s Dušanom Trančíkom na dôležitých krátkych filmoch ako napr. Fotografovanie obyvateľov domu (1968), Vydýchnuť (1970) či Vrcholky stromov (1972). Zvlášť zaujímavý je i experimentálne ladený krátky hraný film Symetrála (1969) režiséra Eugena Šinka. Od konca 60. rokov po koniec 80. rokov pracoval Holloš na desiatkach populárno-vedeckých filmov s režisérmi ako Vladimír Kubenko, Jaroslav Pogran, Milan Černák či Vojtech Andreánsky. V 60. a 70. rokoch pracoval pre Týždeň vo filme a s režisérmi ako Štefan Kamenický, Marcela Plítková, Štefan Orth, Igor Dobiš alebo Štefan Ondrkal. Z jeho celovečernej hranej tvorby treba spomenúť Trančíkove filmy Cesta domov (1976), Pavilón šeliem (1982). Opakovane spolupracoval tiež s Vladimírom Kavčiakom (Ako listy jedného stromu, Karline manželstvá), Petrom Hledíkom (Chuť vody, Miliónový chlap) či s Jánom Zemanom (V rannej hmle, Opojenie z premeny). Predovšetkým však s Miloslavom Lutherom na filmoch i seriáloch Život bez konca (1982), Kráľ Drozdia brada (1984), Mahuliena, zlatá panna (1986), Štek (1988), Chodník cez Dunaj (1989), Anjel milosrdenstva (1993), Konec velkých prázdnin (1996) a Útek do Budína (2002). Ako docent prednášal na Filmovej a televízne fakulte VŠMU i Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne.

• Prepis rozhovoru s Vladimírom Hollošom

(3. 4. 1934, Nové Mesto nad Váhom – 24. 12. 2018, Bratislava)

Vlastným menom Miroslav (pseudonym Vido si zvolil po  starom otcovi), slovenský televízny režisér. Študoval odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU (1954-57), ktorý však nedokončil. Po vojenskej službe nastúpil ako asistent réžie Československej televízie v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa prejavil ako citlivý tlmočník dramatizácie literárnych predlôh. Začínal ako asistent réžie na prvom slovenskom televíznom filme Smrť sa volá Engelchen (1960). Medzi jeho najznámejšie televízne filmy patrí V páse zlomená (1966), Román o base (1968), S Rozarkou (1970), Zojka a Valéria (1971), Čierne ovce (1973), Pani Heléne (1975), trojdielne inscenácie Buddenbrookovci (1974),  Sesternica Beta (1979) a inscenácie vysoko hodnotených a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“.  Po roku 1990 nakrúca filozofické dokumentárne filmy o stave spoločnosti Quo Vadis 20. storočie (1990), Stálo za to obetovať človeka? (1998), Dejiny bezcharakternosti (2002). Pôsobí ako predseda poroty najstaršej slovenskej filmovej ceny Igric, obnovenej v roku 1993.

• Prepis rozhovoru s Vidom Horňákom

(24. 4. 1931, Jablunkov, Česko – 2. 8. 2016, Bratislava)

Slovenský televízny režisér. Študoval na gymnáziu v Orlovej a na obchodnej strednej škole. Pôsobil ako herec Sceny polskej v Českom Těšíne. V rokoch 1952 – 1958 absolvoval štúdium divadelnej réžie na DAMU v Prahe. Začal za venovať réžii televíznych programov, seriálov a filmov, pracoval napr. v ostravskom či bratislavskom štúdiu Československej televízie. Nakrútil vyše 100 inscenácií a 18 celovečerných televíznych filmov. Počas celej svojej televíznej kariéry neprestával režírovať na rôznych divadelných scénach. Televízna filmografia: Proces o oslí tieň (1963), Kyvadlo (1966), Candida (1969), Žiarlivosť (1972), Útek zo zlatej krajiny (1977), Chlap prezývaný Brumteles (1982), Balada o vkladnej knižke (1985), Tiene v raji, Okná dokorán (seriál), A čo ja, miláčik? (všetky tri 1986), Vianoce Adama Boronču (1988), Zuzanka Hraškovie (1991), Prvá noc pri mŕtvej (1993), Psí život (1994), Nech hodí kameňom (1997) a i.

• Prepis rozhovoru s Frankom Chmielom

(17. 2. 1944, Topoľčany)

Slovenský vedúci výroby, filmový producent. Do sveta kinematografie sa prvýkrát dostal pri nakrúcaní filmu Paľa Bielika Traja svedkovia, pod vedením vedúceho výroby Alojza Mäsiara. Od  roku 1968 po rok 1984 pracoval ako asistent, čiže zástupca vedúceho výroby, na Kolibe pri dvadsaťjeden slovenských filmových projektoch, medzi ktoré patria napríklad Nevesta hôľ, Trofej neznámeho strelca, Skrytý prameň, Sebechlebskí hudci, spolupracoval okrem iných s režisérmi ako Martin Ťapák, Vladimír Bahna, Jozef Zachar. Po roku 1984 pôsobil ako inšpektor pre pamiatky a ochranu prírody na ONV a vedúci reštaurátorského ateliéru v Bratislave. V roku 1990 založil v Levoči pobočku Slovenskej filmovej tvorby, Bratislava  Koliba a natočil tu 41 dokumentárnych filmov. 15. marca 1993 vzniklo samostatné Štúdio –  agentúra Ivana Janovského v Levoči. Od roku 2008 až doteraz pôsobí „Štúdio“ pod novým názvom Štúdio J+J. Za dokumentárnu tvorbu získal 10 ocenení, či už ako producent alebo režisér. Od roku 1993 do roku 2009 sa venoval zahraničným projektom ako asistent location managera a location manager pre zahraničné spoločnosti na ôsmich filmových projektoch a v reklame. V období 2003 až 2006 bol producentom STV pre hranú a dokumentárnu tvorbu, v roku 2011 dočasne vykonával funkciu výrobného riaditeľa Slovenskej televízie.

• Prepis rozhovoru s Ivanom Janovským

(15. 7. 1924, Košice – 18. 9. 2014, Mníchov)

Novinárka a prekladateľka. Pôsobila ako prekladateľka a tlmočníčka na francúzskom konzuláte v Prahe (1946-48), od roku 1948 začala písať filmové kritiky do periodík Pravda, Kino, Film a doba, Náš film, Film a divadlo, Filmové a televizní noviny, Nové slovo. Výrazným podielom prispela k formovaniu filmovej kritiky, prekladala odbornú filmovú a umenovednú literatúru (U. Gregor a E. Patalas: Dejiny filmu, 1968), neskôr aj beletriu z francúzštiny, nemčiny a maďarčiny. Od roku 1952 bola redaktorkou týždenníka Kultúrny život, ktorý sa v šesťdesiatych rokov zasadzoval za liberálnejší prístup v literatúre a umení. Po jeho zákaze po auguste 1968 sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televizní noviny, ktorý od roku 1970 tiež nemohol vychádzať. Nesmela publikovať, uverejňovať preklady a zamestnať sa v akomkoľvek odbore, súvisiacom s kultúrou. Pracovala ako prekladateľka počítačových manuálov z angličtiny a z nemčiny, v roku 1972 bola tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z podvratnej činnosti, na jeseň 1978 dostala povolenie vysťahovať sa s rodinou do Mníchova, kde nastúpila ako komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vo svojich pravidelných príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu. V Slobodnej Európe pôsobila do roku 1995.

• Prepis rozhovoru s Agnešou Kalinovou

(3. 5. 1945, Liptovský Mikuláš)

Slovenská kostýmová výtvarníčka. Dcéra známych osobností, priekopníka slovenského filmového dokumentu Ivana Júliusa Kovačeviča a významnej etnografky Soni Kovačevičovej. Vyštudovala na Divadelnej fakulte AMU v Prahe v rokoch 1963 – 1968 odbor bábkoherectvo,  neskôr prestúpila na odbor réžia a dramaturgia. Po skončení štúdia sa vrátila na Slovensko a pracovala v Divadelnom ústave ako odborná asistentka pre bábkové divadlo, kde založila dokumentáciu slovenského profesionálneho bábkového divadla. V druhej polovici 70. rokov pracovala v Ústrednom dome pionierov, kde viedla detské bábkárske krúžky. Od roku 1977 je na voľnej nohe, prvýkrát ako kostýmová výtvarníčka pôsobí vo filme Biela stužka v tvojich vlasoch.
K spolupráci si ju prizvali režiséri: Uher, Teren, Cvrček, Ťapák, Trančík, Hollý, Herz, Lihosit, Párnický, Lettrich, Lacko, Velecká, Spišák, Bindzár a Adamovič. Pracovala na mnohých filmoch aj seriáloch, za spomenutie stoja Sladké starosti (1984) v réžii Juraja Herza či Vlakári (1988) Juraja Lihosita. Vytvorila kostýmy pre televíziu, pracovala na TV filme Katera (1981) alebo na historickom seriáli Alžbetin dvor (1986). Venovala sa aj tvorbe kostýmov pre divadlo. Je spoluautorkou detskej knihy Urob si bábky z roku 1981. Prednášala na VŠMU a na FF UK. Od roku 1995, po filme …kone na betóne, sa už kostýmovej tvorbe nevenuje, nahradila ju tvorba šperkov a ručne robených odevov. Je zakladateľkou Múzea gýča v Kremnici.

• Prepis rozhovoru s Tatianou Kovačevičovou

(3. 7. 1946, Bratislava)

Slovenský majster šermu a kaskadér. Je autorom scenárov, choreografií a réžií pre šermiarske skupiny pre divadlo, film a televíziu, článkov v odbornej aj populárnej tlači, vlastných publikácií či prekladov rôznej odbornej literatúry. Podieľa na aktívnom vzdelávaní v histórii, návrhoch a realizáciách kostýmov, výzbroje a scén, organizácii šermiarskych sympózií, popularizácii šermu, výučbe historického šermu (nemecká škola, talianska škola, španielska škola, francúzska škola), zaoberá sa aj iaido, bojom na koni, jazdnou aj pešou lukostreľbou. Študoval na Slovenskej technickej univerzite. So športovým šermom začal v oddiele TJ Lokomotíva Bratislava, patrí k iniciátorom a zakladateľom prvého šermiarskeho spolku na Slovensku – práve Bratislava stala jedným z prvých miest, v ktorom sa táto populárna športovo-kultúrna aktivita obnovila. Pôvodný spolok dodnes reprezentuje skupina založená v roku 1964 – Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel (TOSTABUR). Počas svojej existencie sa skupina zúčastnila nakrúcania mnohých domácich i zahraničných filmov. Účinkoval v rôznych, zväčša historických filmoch a koprodukčných rozprávkach, kde nielen šermoval, koordinoval ľudí v bojových scénach, ale v technicky náročných situáciách zaskakoval za hercov ako kaskadér. Výber z filmografie: Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete, Soľ nad zlato, Falošný princ, Mahuliena, zlatá panna, O živej vode, Šípová Ruženka, Katarína Veľká, Hmly Avalonu, Bathory, Borgiovci, Most pri Kozej bráne a ď.

• Prepis rozhovoru s Petrom Kozom

(10. 2. 1943, Bratislava)

Slovenský filmový a televízny kameraman. Vyrastal na Dunajskej ulici, vďaka čomu mal vždy blízko k filmu. Od mladosti inklinoval k výtvarnému umeniu, najmä francúzskej výtvarnej a filmovej škole. S kinematografiou sa zoznamoval v bratislavskom kine Liga. Avšak k filmovej profesii kameramana sa dostal okľukou cez tanec. Rok 1960 strávil ako profesionálny tanečník v súbore SĽUK. Neskôr odišiel pracovať do laboratórií na Kolibe a následne v roku 1961 nastúpil do Československej televízie. O niekoľko mesiacov neskôr (už v roku 1962) ho prijali na FAMU v Prahe. Štúdium označuje za najsilnejšie a zlomové obdobie svojho života. Mal možnosť pracovať s profesorom Jozefom Svobodom v Laterne magike, prvom multimediálnom divadle na svete, s ktorým robil veľký medzinárodný projekt Hádanky, ktorý do roku 2007 mal až 240 repríz. Toto miesto ho priviedlo k výrazovým prostriedkom, ako sú hudba a svetlo. Aj vďaka tomu sa svetlo stalo jeho hlavným kameramanským záujmom a už pätnásť rokov sa venuje aj svetelnému dizajnu v divadlách po celom Slovensku. Po absolvovaní FAMU sa v roku 1967 vrátil do Československej televízie, kde následne pôsobil 42 rokov. Počas tohto obdobia natočil napríklad filmy ako Strecha úniku (1971), kde prvýkrát použil ručnú kameru, ale aj filmy Švédska zápalka (1971), Marcové Ídy (1986), a tiež aj televízne filmy Román o base (1968), Malka (1968), Ako sa Vinco zaťal (1977) či Prekliaty služobník lásky (2000). Ako celá jeho generácia „famuákov“ mal tiež chuť experimentovať. Podnietili zmenu v televíznych inscenáciách, točili na negatív, vyrážali do exteriérov. Ako prvý kameraman v Československu použil ručnú kameru v televíznom štúdiu. Ako prvý tiež do Slovenskej televízie priniesol filtre, s ktorými rád experimentoval, napr. vo filme Sedím na konári a je mi dobre. Ako kameraman sa podieľal na filmoch ako napr. Najatý klaun (1980), Južná pošta (1987) či Let asfaltového holuba (1991). Ale spolupracoval aj na medzinárodných filmových koprodukciách, napr. Šípová Ruženka (1990). Počas doterajšej kariéry spolupracoval s vyše stovkou režisérov a natáčal diela rôznych filmových a televíznych žánrov, napr. Bratislavská lýra, Džezové dny alebo Silvestre. Zúčastnil sa výroby aj televíznych seriálov Bambuľkine dobrodružstvá (1982), Straty a nálezy (1974) či Útek zo zlatej krajiny (1977). Za svoju umeleckú tvorbu získal Cenu Litfondu, Ceny Ústredných riaditeľov televízií, Cenu Československého filmu, Cenu Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, hlavnú cenu IGRIC, ako aj Cenu ministra kultúry za rok 2013 v oblastiach profesionálneho umenia za dlhoročný osobnostný tvorivý prínos k rozvoju obrazovej štylizácie a vizuálneho umenia v slovenskej televíznej a filmovej tvorbe.

• Prepis rozhovoru s Lacom Krausom

(3. 4. 1951, Trnava) Slovenský filmový a televízny kameraman a režisér.

Študoval na Strednej elektrotechnickej škole v Bratislave. V televízii začínal v roku 1970 ako osvetľovač, pôsobil ako asistent kamery a napokon ako druhý kameraman. Spolupracoval aj na televíznom magazíne o filme a filmovom dianí Ráčte vstúpiť, ktorého autorom bol Elo Havetta. Svoj záujem o kameru sa snažil pretaviť do štúdia na FAMU, jeho pokusy o prihlásenie však niekoľkokrát skončili neúspechom. Pracoval v bratislavskom štúdiu Československej televízie, resp. v Slovenskej televízii, až do roku 1995, keď ho mečiarovské vedenie prepustilo. S Elom Havettom pracoval ako asistent kamery na dvojportréte maliara Michala Studeného a spisovateľa Rudolfa Slobodu. V roku 1984 napokon štúdium FAMU absolvoval hraným filmom Oči plné snehu režiséra Ivana Balaďu. Nakrútil potom trojdielnu drámu Biela voči oblohe (réžia Ivan Balaďa, 1986). Prevažnú väčšinu tvorby sa však špecializoval na dokumentárny film, spolupracoval s režisérmi ako Martin Šulík, Peter Hledík, Juraj Nvota či Jaro Rihák. V roku 2019 získal cenu KAMERA 2019 za celoživotné dielo. V súčasnosti pracuje na niekoľkých projektoch. Okrem filmu o básnikovi Rudolfovi Dobiášovi s Alenou Čermákovou má roztočený aj dokument o Jurajovi Jankovičovi, jednom z našich najvýznamnejších sochárov a o významnom slovenskom režisérovi, ktorý bol spoluzakladateľom brnianskeho divadla Husa na provázku Petrovi Scherhauferovi, režisérom je Juraj Nvota. S Martinom Hanzlíčkom chystá film o skvelom slovenskom výtvarníkovi Mariánovi Čunderlíkovi a tiež pripravuje portrét maliara Bohuslava Gottfrieda Lindauera. V roku 2021 vznikol film o Richardovi Krivdovi, Vesmírny kovboj (réžia Lukáš Teren).

• Prepis rozhovoru s Richardom Krivdom

(19. 12. 1929, Žilina – 19. 11. 2019, Bratislava)

Filmová pracovníčka, asistentka réžie a druhá režisérka. Začínala ako skriptka pri filmoch Priehrada (1950), Dúha nad Slovenskom (1952). Stala sa dlhoročnou spolupracovníčkou Paľa Bielika na filmoch Štyridsaťštyri (1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík 1-2 (1962-63), Majster kat (1966), Traja svedkovia (1968). Pracovala s rôznymi režisérmi (Vladimír Bahna, Jozef Medveď, Josef Mach, Dimitrij Plichta, Ľudovít Filan, Jozef Zachar…). V sedemdesiatych rokoch pracovala pre Československú televíziu Bratislava na filmoch Vida Horňáka, posledným kolibským filmom bola Trofej neznámeho strelca (1974). Po odchode z Koliby začala pracovať v Slovenskom filmovom ústave, kde významne prispela k spracovaniu a katalogizovaniu slovenskej filmovej tvorby. Venovala sa faktografickému výskumu historických materiálov a spravodajského filmu. Je autorkou faktografických publikácií Diafilm 1955-1981 (1985), Spravodajský film na Slovensku 1945-1955 (1987) a Spravodajský film na Slovensku 1956-1960 (1989). Spolu s Jurajom Lexmannom a Martinom Slivkom spolupracovala na publikácii Karol Plicka vo filmovej faktografii (1983).

• Prepis rozhovoru so Sylviou Lackovou

(19. 1. 1941, Bratislava)

Slovenský hudobný skladateľ, hudobný a filmový teoretik, režisér a pedagóg. Externe študoval hudobnú kompozíciu na konzervatóriu v Ostrave (1962-66) a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1964-70). V rokoch 1964-73 pracoval ako strihač a hudobný ozvučovateľ v Slovenskom filme v Bratislave. Od roku 1976 prednášal problematiku zvuku vo filme a televízii, hudobnú teóriu a dramaturgiu, dejiny hudby na VŠMU v Bratislave. Od roku 1991 bol vedeckým pracovníkom Ústavu hudobnej vedy SAV. Je autorom publikácií Teória filmovej hudby (1981), Film na Slovensku a hudba, roky 1896-1990 (1994), Hudobná dramaturgia filmovej a televíznej tvorby (1994), Slovenská filmová hudba 1896-1996 (1997), Audiovizuálne médiá a hudobná kultúra (2002). Napísal hudbu k vyše 100 dokumentárnym a animovaným filmom, scénickým programom SĽUK-u, skladal komornú hudbu, piesne, je autorom a režisérom hudobných dokumentárnych filmov a televíznych relácií, monografií, vedeckých prác a odborných článkov o teórii filmovej hudby. Výberová filmografia – autor hudby: Zbojník Jurko (1976), Krvavá pani (1980) a i. Počas Týždňa slovenského filmu v roku 2017 mu bola slávnostne udelená Cena Petra Mihálika – za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.

• Prepis rozhovoru s Jurajom Lexmannom

(25. 4. 1944, Martin)

Slovenský režisér a scenárista. V roku 1962 absolvoval Strednú priemyselnú školu filmovú v Čimeliciach. Pracoval ako asistent a neskôr ako vedúci výrobného štábu v Československej televízii Bratislava (1962-1967). V rokoch 1967-1972 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Štúdium nedokončil. Ako pomocný režisér spolupracoval napríklad s Elom Havettom na filme Ľalie poľné (1972), s Ľudovítom Filanom na Prípade Gabriela 1–3 (TV, 1973), so Stanislavom Párnickým na Stratách a nálezoch 1–5 (TV, 1975), s Dušanom Trančíkom na Ceste domov (TV, 1976). V Československej televízii Bratislava v roku 1977 nakrútil televízny film z obdobia SNP Ako sa Vinco zaťal a v roku 1980 film Anonym. Okrem hranej tvorby sa venoval aj televíznym programom o slovenskom folklóre – Kukurica strapatá (1978), Muzika z Terchovej (1979) a iné; dokumentárnym filmom o slovenských umelcoch –  Verše na palete (1978), Štetcom a perom (1979) a ďalšie; dokumentom o televíznom vysielaní počas ruskej okupácie Svedectvo z obrazovky (1991); o emigrantoch z V klubu Odchody a návraty (1992) a i. Od roku 1981 sa venoval hranej filmovej i televíznej tvorbe predovšetkým pre deti. Podľa scenárov spisovateľa a scenáristu Dušana Dušeka nakrútil filmy Sojky v hlave (1983) a Vlakári (1988). Obidva získali významné domáce filmové ocenenia. V rokoch 1983-1985 režíroval tridsaťdielny seriál hraných večerníčkov Bambuľkine dobrodružstvá a v roku 1998 seriál večerníčkov Veselý strach 1–6. Po roku 1989 pracoval na niekoľkých dokumentoch o živote a práci Alexandra Dubčeka: Blízky človek (1991), Dubček sa narodil v Uhrovci (1993), Dubček – internácia (1998) a Vycestovacia doložka pre Dubčeka (2018). Pôsobil ako predseda Únie slovenských televíznych tvorcov (1991-1992) a Slovenského filmového zväzu (2000-2003).

• Prepis rozhovoru s Jurajom Lihositom

(19. 6. 1952, Ružomberok)

Slovenský filmový historik, teoretik, kritik, kurátor, pedagóg. Po absolvovaní štúdia na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave pracoval na rôznych robotníckych pozíciách a vo voľnom čase navštevoval projekcie v Slovenskom filmovom ústave, čo neskôr iniciovalo jeho záujem o štúdium filmu. V roku 1982 absolvoval štúdium filmovej a divadelnej vedy na Karlovej univerzite v Prahe. S kurátorskou činnosťou začínal na Obvodnom kultúrnom spoločenskom stredisku Bratislava 2 ako metodik pre film, fotografiu a výtvarné umenie. V rámci jeho ašpirantského pobytu na Slovenskej akadémii vied vznikli viaceré medziodborové konferencie, v ktorých organizácii pokračuje dodnes. Je autorom monografií venovaných slovenským filmovým tvorcom Elo Havetta (1990), Dušan Hanák (1996), Štefan Uher 1930 – 1993 (2002) a Ján Kadár (2008) a tiež autorom zväzkov dejín K dejinám slovenského dokumentárneho filmu (1992), Dejiny slovenskej kinematografie (1997, spoluautorka Jelena Paštéková) a Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 (2017, spoluautorka Jelena Paštéková). V rokoch 1993 – 2010 bol vedúcim katedry filmovej vedy na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, na ktorej dodnes pôsobí ako pedagóg, vyučuje Dejiny slovenského filmu. V roku 1992 inicioval vznik festivalu Mesiac fotografie, ktorý každoročne organizuje a od roku 2005 je aj riaditeľom Stredoeurópskeho domu fotografie. Publikoval knihy o fotografickom umení Slovenská imaginatívna fotografia 1981 – 1997 (1998), Slovenská fotografia 1925 – 2000 (2001, spoluautor Aurel Hrabušický), Bratislava zadným vchodom (2005). Medzi jeho najambicióznejšie projekty patria trojzväzkové dejiny európskej fotografie The History of European Photography 1900 – 2000 (2011, 2014, 2016), ktoré realizoval s medzinárodným kolektívom autorov.

Prepis rozhovoru s Václavom Macekom

(26. 7. 1922, Bystré nad Topľou – 9. 3. 2019, Bratislava)

Slovenský scenárista, dramaturg, spisovateľ, výtvarník a prekladateľ. Už po maturite mu v Slovenskom rozhlase uviedli dve pôvodné hry a ďalšie úpravy literárnych diel (1940). Vyštudoval filozofickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave (1944), po skončení vojny pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1948 – 1972 pracoval na rôznych pozíciách v Slovenskej filmovej výrobe, v 50. rokoch sa realizovala jeho adaptácia Kalinčiakovej Reštavrácie (Zemianska česť, V. Bahna 1957), po úspechu ďalšieho námetu Pieseň o sivom holubovi (S. Barabáš 1961) sa stal vedúcim dramaturgom I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov na Kolibe, ktorá zásadnou mierou ovplyvnila kvalitu produkcie 60. rokoch a vyprodukovala odvážne, až experimenálne diela režisérov: Š. Uhra, P. Solana, E. Grečnera, L. Laholu, A. Robbe-Grilleta, J. Jakubiska, E. Havettu, O. Krivánka a i. Vďaka jeho iniciatíve vznikli filmy vo francúzskej (Muž, ktorý luže; Eden a potom; Kráľovská poľovačka; Vtáčkovia, siroty a blázni), nemeckej (Sladký čas Kalimagdory) a talianskej koprodukcii (Zbehovia a pútnici; Dovidenia v pekle, priatelia!). V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený z práce a mal zákaz publikovať. Až do odchodu na dôchodok (1987) pracoval v Slovenskej národnej galérii. Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom surrealistickej skupiny v Československu. Je autorom viacerých kníh (Predná hliadka, Nezabúdanie a i.) a prekladov z francúzskej beletrie aj filmovej literatúry. V roku 2007 vyšla monografia Juraja Mojžiša Albert Marenčin – filmár na križovatkách času.

• Prepis rozhovoru s Albertom Marenčinom

(18. 3. 1957, Považská Bystrica)

Slovenský animátor a režisér animovaných filmov. Vyštudoval Strednú poľnohospodársku školu v Žiline. Začínal ako amatérsky filmár, po vojenskej službe v roku 1978 nastúpil do Krátkeho filmu v Bratislave. Spolu s Vladimírom Pikalíkom a Ivanom Popovičom stál pri zrode slovenského bábkového filmu. V roku 1988 začal popri zamestnaní študovať animáciu na pražskej FAMU, ktorú však z dôvodu spoločenských zmien po roku 1990 a rozpadajúceho sa kolibského štúdia nedokončil. Založil si živnosť, firmu Tricker Animation, a jeho prvou významnou zákazkou bol sedemdielny televízny večerníčkový seriál Hrdinovia siedmich morí (1991). Najčastejšími spolupracovníkmi boli: Vladimír Pikalík (seriál Náš les, Gongo a televízory a ď.), František Jurišič (seriál Najmenší hrdinovia, Rozprávka z vreca, Ekomorfóza a ď.), Peter Cigán (Letí, letí… tanier letí), Helena Slavíková-Rabarová (Maľovanky-spievanky, Drotárska púť). Animátorsky spolupracoval aj na dlhometrážnych filmoch: Krvavá pani (V. Kubal), Falošný princ (D. Rapoš), Slepé lásky (J. Lehotský), Na půdě aneb Kdo má dneska narozeniny? (J. Barta) atď.

• Prepis rozhovoru so Štefanom Martauzom

(11. 10. 1940, Bratislava)

Slovenský kameraman, režisér a karikaturista. Po ukončení FAMU nastúpil ako kameraman do dokumentárneho filmu Koliba. Spolupracoval na dielach viacerých slovenských režisérov ako Martin Slivka, Kazimír Barlík, Milan Černák, Pavel Čalovka, Ivan Húšťava a iní. Ako kameraman do roku 1978 vytvoril okolo 180 dokumentárnych filmov. Vo svojich režisérskych filmoch sa zameral na tému umenia. Svoj prvý autorský film nakrútil v roku 1979, dokument o stredovekom umení v banských mestách na Slovensku pod názvom Homo faber, za ktorý bol ocenený na Ars Filme v Kroměříži Bronzovým toliarom ako najlepší film o výtvarnom umení. Taktiež na Ars Filme v roku 1980 bol ocenený jeho ďalší autorský film pod názvom Oheň na palete o tvorbe maliara Dominika Skuteckého. Labyrint sveta venovaný grafickej a maliarskej tvorbe Albína Brunovského, za ktorý bol v roku 1981 na tom istom festivale ocenený Veľkou cenou – Zlatým kroměřížskym toliarom a na MFF v New Delhi v Indii cenou Strieborný páv za najlepšiu réžiu. Vo filme Dotyky sa venoval tvorbe Karola L. Zachara, za ktorý získal Čestné uznanie na XXI. FČSF v Českých Budejoviciach. Po objednávkových filmoch so zdravotníckou tematikou Od umelej obličky k transplantácii a Bez váhania nasledoval film o tvorbe Ondreja Zimku s názvom Jar, leto, jeseň, Zimka a krátky film Alternatíva z roku 1985. Počas režírovania vlastných filmov naďalej spolupracoval na filmoch iných režisérov. Jeho dvorným skladateľom sa stal Víťazoslav Kubička. Taktiež spolupracoval aj s Iljom Zeljenkom. Po rozpade Koliby pracoval v štúdiu ALEF na viacerých, väčšinou seriálových projektoch. Vznikli: Gotika na Slovensku, Barok na Slovensku, Renesancia na Slovensku, Cechové remeslá na Slovensku, Prvá republika, Slovenský štát.
Počas pôsobenia v štúdiu ALEF spolupracoval s producentom Ivanom Janovským. Pracoval taktiež aj pre STV, kde vytvoril niekoľko dokumentov. Jeho poslednými dielami sú dokumenty z roku 2000, Pre záchranu života a Spišské fragmenty o vývoji nástennej maľby na Spiši.

• Prepis rozhovoru s Milanom Milom

(10. 4. 1938, Bratislava)

Slovenský výtvarný a filmový teoretik, kritik, taktiež televízny a filmový architekt a scénograf. Začal študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, neskôr prestúpil na dejiny umenia, ale školu nedokončil. V 60. rokoch publikoval s Albertom Marenčinom v Slovenských pohľadoch. Svoju epizódu si odkrútil aj na Kolibe, so Štefanom Uhrom tam spolupracoval na filme Panna zázračnica (1966), pre ktorý navrhoval kostýmy. Na začiatku 70. rokov ho však postihol zákaz publikovania a bol takisto vyčlenený z kultúrnych zväzov. Prešiel do televízie, kde nastúpil na miesto asistenta scénického výtvarníka Romana Rjachovského, kde mal vypomôcť iba pri televíznom filme Buddenbrookovci (1974), no nakoniec v nej strávil 19 rokov. V televízii spolupracoval s významnými režisérmi, napríklad s Jozefom Bednárikom, Stanislavom Párnickým či Miloslavom Lutherom. Od začiatku 90. rokov pôsobil ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, kde až do roku 2015 vyučoval Interpretačný seminár. Svoje prednášky pretransformoval aj do ucelenej textovej podoby, keď v roku 2004 vyšla publikácia Použi ma ako stránku knihy. Pracoval aj ako architekt, napríklad na filme Na krásnom modrom Dunaji (Š. Semjan, 1994), ako vedúci výpravy a tiež herec vo filme Hana a jej bratia (V. Adásek, 2000). Napísal mnohé monografie výtvarníkov, napríklad Rudolf Fila (1999), Milan Laluha (2013, 2015). V roku 2010 bola jeho zbierka esejí s názvom Voľným okom I a II, ktoré pôvodne vychádzali postupne v časopise Romboid, ocenená Cenou Dominika Tatarku.

• Prepis rozhovoru s Jurajom Mojžišom

(11. 4. 1945, Piešťany – 31. 3. 2023, Bratislava)

Slovenský filmový, televízny a divadelný režisér,  pedagóg, spoluzakladateľ Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. V rokoch 1963 – 1971 študoval na divadelnej fakulte VŠMU. Prvý rok študoval odbor dramaturgia a divadelné štúdiá, po roku prestúpil na odbor divadelnej réžie. Už počas svojho štúdia pôsobil v divadle SNP v Martine, SND či v divadle Astorka. K jeho najznámejším divadelným hrám patrí Kráľ Ubu (1969), Tango (1969), Rómeo a Júlia (1970). Divadelné hry zožali divácky úspech aj v krajinách  západnej Európy, v Holandsku a Francúzsku. Na začiatku 70. rokov začal nakrúcať televízne inscenácie v Československej televízii v Hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania. K jeho najoceňovanejším televíznym dielam patrí kultový seriál Straty a nálezy (1974), ktorý vyhral cenu za najlepšie televízne dramatické dielo ministra kultúry ČSR, Americká tragédia 1  – 3 (1976), televízna inscenácia Pasca (1987) vyhrala hlavnú cenu na Medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha. Od roku 1985 začína nakrúcať hrané filmy pre kiná – Šípová Ruženka (1980), Kára plná bolesti (1985), Južná pošta (1987), …kone na betóne (1995). Charakteristickými črtami tvorby Stanislava Párnického sa stal nadrealizmus a magický realizmus, pracoval s mnohými slovenskými literátmi a je považovaný za jedného z najinvenčnejších televíznych tvorcov na Slovensku. Po roku 1989 sa stal zakladajúcim členom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, kde pôsobí doteraz ako pedagóg v Ateliéri filmovej a televíznej réžie.

• Prepis rozhovoru so Stanislavom Párnickým

(30. 3. 1951, Bratislava)

Pochádza z umeleckej rodiny, otec Jozef Budský bol herec a divadelný a televízny režisér a matka Oľga Budská bola divadelná speváčka a herečka. V rokoch 1969 – 1974 študovala odbor estetika a slovenčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium ukončila diplomovou prácou Švantner a film. Po skončení školy sa zamestnala v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied, najprv ako interná ašpirantka, od roku 1982 pôsobila ako vedecká pracovníčka, v rokoch 1999 – 2006 sa stala riaditeľkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej povojnovej literatúre, filmovým adaptáciám literárnych diel, vzťahom medzi literatúrou a filmom, intermedialitou, poetológiou a naratológiou. V rokoch 1991 až 1993 viedla oddelenie výskumu a edičnej činnosti v Slovenskom filmovom ústave, od roku 1991 začala prednášať na FTF VŠMU, kde dodnes pôsobí. Je autorkou publikácií Filmová adaptácia Nevesty hôľ F. Švantnera (1974), Literatúra a film (1982), Sedemkrát veľký nemý (1987), Rozprávanie o rozprávaní (2009), zostavovateľka kolektívnych vedeckých monografií Poetika a politika. Umenie a päťdesiate roky (2004), Súčasné filmové teórie 1. Nové rámce, iné problémy (2019), Súčasné filmové teórie 2. Metódy a prístupy (2021). Zostavila výber z básnického, dramatického a prozaického diela Leopolda Laholu Posledná vec a iné (2007) a zborníky hodnotiacich príspevkov z každoročného Týždňa slovenského filmu, ktorý vedie ako dramaturgička a moderátorka diskusných panelov. Je spoluautorkou komplexných Dejín slovenskej kinematografie (1997) a doplnených a revidovaných Dejín slovenskej kinematografie 1896 – 1969 (2016, obe s V. Macekom), laureátkou Ceny Petra Mihálika za rok 2021 a držiteľkou ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre za rok 2022. V roku 2023 vyšiel zborník Jelena Paštéková. Medzi literatúrou a filmom.

• Prepis rozhovoru s Jelenou Paštékovou

(27. 5. 1931, Bratislava)

Prvá slovenská kameramanka. Študovala fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Pracovala ako fotografka v bratislavskom mestskom archíve. Podieľala sa na tvorbe krátkych a animovaných filmov. Spolupracovala napr. s režisérmi Dagmar Bučanovou na sérii animovaných snímok o Sováčikovi – Žiačik Sováčik a číselká (1983), Žiačik Sováčik a zvonček (1984), Žiačik Sováčik trénuje (1985), s Vlastimilom Heroldom nakrútila napr. animovaný  film Varila myšička kašičku (1974),  s  Viktorom Kubalom napr. filmy  Stromček (1966), Dita na pošte (1967),  v roku 1985 sériu o Jankovi Hraškovi Janko Hraško na hudobnej výchove, Janko Hraško na fyzike, Janko Hraško na matematike, Janko Hraško na telesnej výchove, s manželom Milanom Peťovským spolupracovala o i. na filmoch Ikebana (1968) či seriáli Muška Svetluška (1977), alebo s Jaroslavou Havettovou na filmoch Kontakty (1981), Posledný kameň (1983) a i.

• Prepis rozhovoru s Henrietou Peťovskou

(2. 1. 1940, Bratislava – 16.5.2022)

Slovenská scenáristka, režisérka, dramaturgička dokumentárnych filmov a pedagogička. Po ukončení strednej školy začala študovať novinárstvo, avšak štúdium prerušila a nastúpila do strojární v Martine, kde sa vyučila za žeriavničku. Pokračovala v Prahe na FAMU, kde vyštudovala odbor Filmovej a televíznej dramaturgie. Po absolvovaní nastúpila ako režisérka a dramaturgička do Krátkeho filmu v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave, neskôr pôsobila v Spravodajskom filme. Debutovala filmom Desiaty (1965) a neskôr nakrútila tiež filmy ako Zázrak zadarmo (1967), Pieseň farebnej nite (1971), Každý má svoju fabriku (1974), Národný umelec Andrej Plávka (1980), či Deväť mesiacov vojny v Československu (1985). Ako dramaturgička spolupracovala s viacerými významnými slovenskými režisérmi či režisérkami, ako napr. s Petrom Solanom, Ferom Feničom, Vladom Kubenkom, Milanom Černákom, Evou Štefankovičovou, Jurajom Jakubiskom, Dušanom Trančíkom, Martinom Slivkom, Deziderom Ursinym a inými. V roku 1993 nakrútila trinásťdielny cyklus Pred kamerou – za kamerou, v ktorom porovnáva osobné spomienky s oficiálnym propagandistickým obrazom päťdesiatych rokov. V roku 2003 nakrútila dlhometrážny film Čo odvial čas z letopisných materiálov pre filmový archív, na ktorom dlhší čas pracovala. Od roku 2000 nakrúcala aj pre Slovenskú televíziu, kde vznikli napríklad televízne filmy z cyklu Historická panoráma, Zrkadlenie v čase: Krok za krokom (2000) a Pán, alebo sluha (2001). V roku 2008 natočila dva zo štyroch dielov televízneho seriálu Magická osmička, a to Kto zvíťazil vo februári a Rok 1918 – vízie a skutočnosť. Pôsobila aj ako pedagogička na VŠMU v Bratislave, kde patrila do tímu tvorcov študijného programu dokumentárneho filmu v polovici 70. rokov spolu s režisérom Martinom Slivkom. Neskôr po založení samostatnej Filmovej fakulty VŠMU viedla Katedru dokumentárnej tvorby. Od roku 1999 je držiteľkou pamätnej medaily VŠMU, ktorou bola ocenená k 50. výročiu založenia školy. Od roku 1983 do roku 1990 vyučovala aj na FAMU, kde bola zástupkyňou vedúceho katedry. V roku 1990 habilitovala na docentku. Svoje skúsenosti využila aj pri zakladaní študijného programu filmová dokumentárna tvorba v študijnom odbore Filmové umenie a multimédiá na Fakulte dramatických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde v rokoch 2000 až 2007 pracovala ako pedagogička a vedúca Katedry dokumentárnej tvorby. Počas celého profesionálneho pôsobenia sa tiež venovala filmovým amatérom a  je aj autorkou viacerých úspešných publikácií, ako napríklad Dramaturgia v amatérskom filme (1974), Portrét človeka v dokumentárnom filme (1984), alebo Filmový šlabikár (Základy audiovizuálneho vyjadrovania, 2000).

• Prepis rozhovoru s Marcelou Plítkovou-Jurovskou

(16. 10. 1944, Bánovce nad Ondavou)

Režisér animovaných filmov, karikaturista, cestovateľ. Jeden z najvýznamnejších a najproduktívnejších predstaviteľov slovenskej animovanej tvorby. Vyštudoval geografiu a kartografiu na Vyššej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. Od roku 1965 pôsobí v slobodnom povolaní. Nakrútil vyše sto animovaných filmov (napr. Panpulóni, 1976; Pingvin, 1965; Socha, 1970; Pieseň, 1969; Blcha a slon, 1983), večerníčkové seriály (Hlavičkove rozprávky, 1974-75), spolu s Jaroslavou Havettovou, Veronikou Margótsy a bratom Vladimírom patrí medzi zakladateľov Skupiny kresleného filmu. V roku 1978 vytvoril prvý slovenský bábkový film Strážca sen. Je vášnivý cestovateľ a autorsky alebo spoluautorsky sa podieľal na viacerých cestopisných dokumentoch (Pod strechou sveta, 1998; Ako sa fotografuje Čína, 1983), taktiež reklamách a hudobných videoklipoch. Pôsobí ako karikaturista, autor plagátov, ilustroval (aj napísal) niekoľko knižiek pre deti (Mať tak o koliesko viac!, Farebné rozprávky) a dospelých (Utešiteľ žien, Mejdan). Podieľal sa na vzniku dvoch galérií. V roku 1992 založil My Studio, zamerané na výrobu animovaných filmov, grafický dizajn a reklamu. Je držiteľom niekoľkých filmových ocenení: Prémia Igric (Mať tak o koliesko viac!; 2005; Tajomné odkazy, 2004), Hlavná cena na 2. Európskom festivale krátkych filmov v Západnom Berlíne (Boli tu Ufóni, 1985) a i.

• Prepis rozhovoru s Ivanom Popovičom

(23. 4. 1937, Zvolenská Slatina)

Vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave v roku 1961. Venoval sa televíznej, filmovej a divadelnej (Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, Malá scéna SND, Poetická scéna) scénografii a architektúre. Od roku 1964 pracoval v Čs. televízii, od roku 1981 v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Podieľal sa na mnohých „pondelkových“ inscenáciách, najmä televíznych adaptáciách svetových aj domácich literárnych predlôh (napr. Mário a kúzelník, Americká tragédia, Sesternica Beta, Buddenbrookovci) a televíznych filmoch (S Rozárkou, Adam Šangala, Triptych o láske, Život bez konca a ďalšie). Pravidelne sa zúčastňoval celoslovenských a medzinárodných výstav divadelnej, filmovej i televíznej scénografie. Jeho filmografia predstavuje vyše 300 spoluprác, napríklad na filmoch: Pavilón šeliem (réžia Dušan Trančík, 1982), Smrť pána Golužu (r. Živko Nikolić, 1982), Sojky v hlave (r. Juraj Lihosit, 1983), Štvrtý rozmer (r. Dušan Trančík, 1983), Zabudnite na Mozarta (r. Miloslav Luther, 1985), Šiesta veta (r. Štefan Uher, 1986), Utekajme, už ide! (r. Dušan Rapoš, 1986), Správca skanzenu (r. Štefan Uher, 1988), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009) a i. Robil scénu pre televízne seriály Ordinácia v Ružovej záhrade, Panelák, Mafstory, Profesionáli. V roku 2003 získal ocenenie Zlatá kamera za celoživotný prínos do oblasti filmového umenia, v roku 2016 cenu Igric a v roku 2018 národnú filmovú cenu Slnko v sieti.

• Prepis rozhovoru s Romanom Rjachovským

(28. 1. 1928, Martin – 29. 7. 2021, Bratislava)

Riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby. Patrí k popredným osobnostiam slovenského kultúrneho života. Maturoval na martinskom gymnáziu. V rokoch 1947 – 1953 študoval na Právnickej fakulte a Vysokej škole stavebnej v Bratislave. Od roku 1953 pôsobil vo vydavateľstve Osveta ako redakčný tajomník. Po zrušení Osvety v roku 1959 sa presunul do vydavateľstva Mladé letá. Pod pseudonymom J. Háj publikoval knihy pre deti a mládež, detské omaľovánky a leporelá. Zaslúžil sa o medzinárodne vysoko uznávanú grafickú úroveň kníh pre deti a mládež. Patrí k zakladateľom a tvorcom medzinárodného Bienále ilustrácií Bratislava (BIB). V rokoch 1978 – 1981 bol riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby. Za jeho pôsobenia bola založená hraná tvorba pre deti a mládež, štúdio animovaného filmu (bábkový film), Dom zvuku a k réžii sa vrátili tvorcovia proskribovaní počas normalizácie (D. Hanák, J. Jakubisko, P. Solan). V roku 1981 založil Múzeum Karola Plicku v Blatnici a medzinárodný filmový festival Agrofilm v Nitre. V roku 2012 sa stal držiteľom sošky Schöne Náciho od Spoločnosti Ferdinanda Martinenga (SFM).

• Prepis rozhovoru s Dušanom Rollom

(2. 5. 1935, Nógrádsáp, Maďarsko)

Slovenský majster zvuku. Začínal v elektrodielni v tzv. vreckových ateliéroch na Leninovom (dnešnom Jakubovom) námestí v Bratislave, pokračoval v zvukovom oddelení ako druhý alebo tretí mikrofonista. V roku 1953 sa stal v novopostavených filmových štúdiách na Kolibe vedúcim mixhaly. Od roku 1965 začal pracovať aj ako samostatný majster zvuku. Od roku 2001 pracuje v televízii TA3, najprv na pozícii zvukového majstra, neskôr ako štúdiový technik. Jeho filmografia je naozaj rozsiahla. K najvýznamnejším filmom Pavla Sásika patria napr. Nylonový mesiac (r. E. Grečner, 1965), Sladké hry minulého leta (r. J. Herz, 1969), Víťaz (r. D. Trančík, 1978), Pomocník (r. Z. Záhon, 1981), Tisícročná včela (r. J. Jakubisko, 1983), Uhol pohľadu (r. V. Balco, 1984), Zabudnite na Mozarta (r. M. Luther, 1985), Tichá radosť (r. D. Hanák, 1985), Sedím na konári a je mi dobre (r. J. Jakubisko, 1989) či Skús ma objať (r. M. Luther, 1991).

• Prepis rozhovoru s Pavlom Sásikom

(3. 3. 1943, Šaštín)

Slovenská dramaturgička, scenáristka a režisérka animovaných filmov. Vyštudovala JSŠ (gymnázium) v Senici nad Myjavou a dvojročné nadstavbové štúdium na SPŠE (elektrotechnická priemyslovka) v Bratislave. Najprv začala pracovať v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave ako osvetľovačka, potom ju prijali na Divadelnú fakultu VŠMU, odbor divadelná veda a dramaturgia. S ukončením štúdií (1968-1969) nastúpila v Štúdiu krátkych filmov (na Mostovej v Bratislave) ako vôbec prvý samostatný dramaturg novozaloženého Animovaného filmu. S nástupom normalizácie bola zosadená z funkcie (1972), neskôr sa dostala k réžii animovaných filmov. Bola činná aj v oblasti divadla a teórie. Ako scenáristka a režisérka je autorkou animovaných filmov distribučných i objednávkových, najmä: Slncová panna (1977), Zástupy (1981), Vodník Rybka a figliar Šupka (tv. seriál podľa P. Glocku 1983), Maľovanky-Spievanky (distribučný 4-dielny kalendárny cyklus slovenského obradového folklóru 1983-1989), Krídla (1987), Rozprávky pre Jozefku (tv. seriál podľa R. Kiplinga 1988), Drotárska púť (1993), Kriváň (1995) a Lomnický štít (1996) – oba z cyklu Tatranská ríša; Prívet ponad tisícročie (podľa Konštantínovho Proglasu 1997).

• Prepis rozhovoru s Helenou Slavíkovou-Rabarovou

(13. 7. 1946, Bratislava)

Slovenský filmový a divadelný umelecký maskér. V rokoch 1961 – 1962 absolvoval maskérsku prax na Novej scéne v Bratislave. Následne začal študovať odbor maskér-parochniar na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Prahe (1962 – 1966). Po skončení štúdia sa zamestnal v Slovenskej televízii v Bratislave, kde pôsobil ako maskér dvadsať rokov (1966 – 1986). Počas pôsobenia v STV vycestoval s divadlom Nová scéna na turné po Nemecku, Holandsku, Luxembursku a tiež strávil jednu divadelnú sezónu v Štátnom divadle v Stuttgarte (1980 – 1981). Dlhodobo spolupracoval na opernom festivale Richarda Wagnera v nemeckom Bayreuthe (1982 – 2008). Po odchode zo Slovenskej televízie sa zamestnal v SFT Koliba (1987 – 1991), kde pôsobil až do zrušenia Koliby. Vzápätí  prešiel na prácu na základe živnostenského oprávnenia. Juraj Steiner sa podieľal na vyše stovke slovenských a zahraničných filmov (Južná pošta; Utekajme, už ide!; Rabaka; River’s of Babylon; Cassanova; Deviaty deň; Muzika; Eva Nová; Sedem zhavranených bratov…), ale aj na mnohých divadelných predstaveniach (Kráľ umiera; Niekto to rád horúce; Tolstoj a peniaze; Anna Karenina; Kukura; Bratia Karamazovci…).
Veľmi často spolupracoval s režisérom Jurajom Nvotom (Rukojemník, 2014; Eštebák, 2011; Muzika, 2007; Kruté radosti, 2002), ktorý o ňom tiež nakrútil televízny dokumentárny film Masky Juraj Steiner (2016).

• Prepis rozhovoru s Jurajom Steinerom

(10. 9. 1934, Turčiansky Sv. Martin – 10.7. 2022, Praha, Česká republika)

Slovenský kameraman a fotograf. Strednú školu študoval v Brne, v roku 1960 ukončil štúdium kamery na FAMU, po absolvovaní začal pôsobiť ako kameraman dokumentárnych filmov v Bratislave. Počas svojej kariéry spolupracoval na dokumentárnych filmoch s mnohými významnými slovenskými režisérmi, napríklad s Martinom Slivkom (napr. Človek a hra, 1969; Terchovská muzika, 1984; Pavol Socháň, 1987), Petrom Solanom (napr. Nemecká, 1974, Len lístok poľnej pošty, 1977), Dušanom Hanákom (napr. Analógie, 1966; Impresia, 1966; Variácie kľudu, 1967), Dušanom Trančíkom (Tryzna, 1965, viac autorov; Story of Seven Steelmasters, 1973), Vladom Kubenkom (napr. Slovenský raj, 1966; Črty z Indie, 1967; Peklo, 1967; Mimoriadne cvičenie, 1971; Rudolf Uher, 1983; Keramika z Modry, 1985), Ivanom Húšťavom (Rom,1969; Maliar Laluha, Kraslice, 1971) a ďalšími, napr. s L. Kudelkom, E. Šinkom, M. Plítkovou, R. Urcom, S. Jendraššákovou, J. Opartym. Podieľal sa aj na celovečernom dokumentárnom filme Čas, ktorý žijeme (r. V. Kubenko, 1968) o obrodnom procese v Československu v roku 1968. Po roku 1994 spolupracoval na niekoľkých dieloch filmu Dni nádejí (Martin Slivka, STV). Režíroval dokumentárne filmy Farebná sonáta (1974),  Pozsony – Pressburg – Bratislava (1976). Svoje fotografie vystavoval už v roku 1960 (Štyria mladí fotografi), v roku 1990 (Slovenská fotografia 60. rokov), v rámci bratislavského Mesiaca fotografie 2009 pod názvom Alexander Strelinger: Úvahy a neúvahy 1953-1959. V rámci udeľovania cien za najlepší kameramanský výkon Kamera 2008 získal Cenu za celoživotné dielo. Pôsobil dlhé roky ako pedagóg na VŠMU v Bratislave na odbore dokumentárny film a v Ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie.

• Prepis rozhovoru s Alexandrom Strelingerom

(14. 1. 1935, Bánovce nad Bebravou)

Slovenský kameraman. Študoval na gymnáziu v Topoľčanoch (1950-53) a na pražskej FAMU (1953-58).  Po štúdiu pôsobil v Slovenskom filme a kameramansky sa podieľal na dvadsiatich dokumentárnych filmoch. S režisérom Štefanom Uhrom spolupracoval už pri prvom filme Niekedy v novembri (1958), spolupráca pokračovala aj pri dokumentárnych snímkach Očami kamery (1959) alebo Poznačení tmou (1959). K spoločným filmovým projektom patrilo aj kultové Slnko v sieti (1962). K ďalším filmovým projektom tohto tvorivého tandemu patrili snímky Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku  (1971) či Pásla kone na betóne (1982). Spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými režisérmi, na filme Krotká (1967) so Stanislavom Barabášom, s Martinom Hollým nakrútil Baladu o siedmich obesených (1968). Spolupracoval aj s Petrom Solanom a Jurajom Jakubiskom. Je aj kameramanom viacerých televíznych inscenácií: Caligula, Sudca a jeho kat… Od roku 1974 pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg na VŠMU a v roku 1991 založil na vysokej škole Katedru kamery, ktorú viedol. Je členom Asociácie slovenských kameramanov. Filmy, pri ktorých za kamerou stál Stanislav Szolományi patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie a za svoju tvorbu získal viacero ocenení na rôznych domácich i zahraničných festivaloch. V roku 2005 vyšla kniha Richarda Blecha Kameraman Stanislav Szomolányi.

• Prepis rozhovoru so Stanislavom Szomolányim

(27. 4. 1932, Piešťany –  20. 4. 2013, Praha)

Filmový a televízny kameraman a fotograf. Vyštudoval Vyššiu školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor fotografia, a FAMU, odbor filmový a televízny obraz.  V rokoch 1962 – 1972 pracoval pre Čs. armádny film. Spolupracoval tu so svojím spolužiakom Ivanom Balaďom, s ktorým vytvoril filmy ako Cintorín bez mena (1963), Tri gaštanové kone (1966), Metrum (1967), Les (1969) či Archa bláznov (1970), ktorá bola zakázaná ešte pred dokončením a uvedená až v roku 1990. Od roku 1972 pracoval ako kameraman na voľnej nohe. Jeho filmografia sa v prevažnej väčšine dotýka televíznej tvorby, kde debutoval roku 1960 prvým československým televíznym filmom Smrť sa volá Engelchen (I. Balaďa), nakrúteným podľa románu Ladislava Mňačka. Podieľal sa na tvorbe populárnych televíznych seriálov Sanitka (1984) a Dobrodružstvá kriminalistiky (1989, 1991, 1992, 1993). Medzi jeho ďalšie filmy patria: trojdielny Adam Šangala (1974), Pasca (1981) od Stanislava Párnického, Návrat ztraceného ráje (1999), Zpráva o putovaní studentů Petra a Jakuba (2000), Mach a Šebestová a kouzelné sluchátko (2001) a tiež film Golet v údolí (1995), za ktorý bol ocenený Českým levom. Šajmovič bol predovšetkým známy tým, že nakrúcal  ručnou kamerou, venoval sa tiež umeleckej fotografii a maľbe. V roku 2004 vydal knihu fotografií Duch času.

• Prepis rozhovoru s Jurajom Šajmovičom

(25. 1. 1947, Nitra)

Hlavný filmový osvetľovač. Z rodného mesta sa neskôr presťahovali do Bratislavy. 1. 8. 1964 sa cez asistentku Paľa Bielika, Sylviu Lackovú, dostal ako brigádnik na Kolibu. Od začiatku pracoval na osvetľovaní filmov. V rokoch 1964 až 1982 pracoval na viacerých filmoch, medzi inými na filmoch Juraja Jakubiska, Ela Havettu, Martina Hollého ml., alebo na koprodukčných projektoch. Od roku 1982 pracoval ako hlavný osvetľovač na 21 filmoch. Najčastejšie spolupracoval ako hlavný osvetľovač s kameramanom Jozefom „Dodom“ Šimončičom, konkrétne pri filmoch Modré z neba, Knieža Pribina, Jesenná láska a Čas grimás. Ako hlavný osvetľovač pracoval tiež na filmoch Martina Šulíka, Dušana Rapoša, Dušana Hanáka či Vlada Balca. Po zrušení podniku Slovenský film – Koliba si založil živnosť. Jeho posledným filmom bol Čas grimás (réžia P. Dimitrov) z roku 2011.

• Prepis rozhovoru s Pavlom Šimáčkom

(1. 8. 1943, Bratislava)

Slovenský filmový a televízny kameraman. Začínal v Československej televízii Bratislava ako asistent kamery a asistent produkcie v dabingu. V roku 1970 absolvoval FAMU v Prahe. Ako samostatný kameraman debutoval filmom režiséra Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a neskôr spolupracoval aj na jeho druhom filme Ľalie poľné (1972). Úspešný bol aj jeho televízny debut a zároveň absolventský film – adaptácia poviedky Guy de Maupassanta Muška pod názvom Sladké hry minulého leta (1969) v réžii Juraja Herza. Jeho spolupráca s Jurajom Herzom pokračovala filmami Petrolejové lampy (1971), Sladké starosti (1984), Galoše šťastia (1986) a i. Ako kameraman sa podieľal na medzinárodnom úspechu jedného z najvýznamnejších filmov 70. rokov Ružové sny (1976) režiséra Dušana Hanáka. Jeho kameramanská práca bola ocenená na mnohých filmových a televíznych festivaloch. V osemdesiatych rokoch nakrúcal tiež v Západnom Nemecku (Vojna volov a i.). Ďalšie filmy: Pomocník (1981), Čarbanice (1982), Zabudnite na Mozarta a Perinbaba (oba 1985), Modré z neba (1997), trilógia Mateja Mináča: Všetci moji blízki (1999), Nicholas Winton: Sila ľudskosti (2002), Nickyho rodina (2011). V roku 2000 založil Asociáciu slovenských kameramanov, ktorej je prezidentom.

• Prepis rozhovoru s Dodom Šimončičom

(29. 1. 1945, Pribylina)

Slovenský kameraman, dokumentarista a režisér. Pôvodne sa zaujímal o maľbu, stredná škola ho však priviedla k fotografii. Študoval na SŠUP v Bratislave. Po dvojročnej povinnej vojenskej službe nastúpil na odbor filmová a televízna kamera na FAMU v Prahe, ktorú roku 1972 úspešne absolvoval. Niekoľko rokov pracoval v Spravodajskom a Krátkom filme ako kameraman. Neskôr sa stal kameramanom a režisérom vlastných dokumentárnych snímok. Od začiatku deväťdesiatych rokoch pôsobil v Slovenskej televízii ako redaktor, dramaturg, producent, vedúci tvorivej skupiny a ako hlavný dramaturg skupiny. Viedol úspešný cyklus Subjektív. V osemdesiatych rokoch natočil filmy ako Dialóg s časom (1984), Skladnícky labyrint (1985), Saso (1985), Jazda na špici (1986), Najlepšie roky života majstra Ľuptáka (1987), Sestrička (1989). V roku 1990 nakrútil celovečerný film Stanislav Babinský –  život je nekompromisný bumerang, ktorý hovorí o afére z osemdesiatych rokov. Rok na to Telo (1991) a nasledovali filmy Dom Malinovských (1993), Rudňany – na konci s dychom (1994), Život sestry Zdenky (1998), Motív tisícročí (2001), Gan Eden (2003). V roku 2013 nakrútil celovečerný dokumentárny film Štvorec v kruhu alebo život medzi únikmi a snami. V súčasnosti pripravuje svoj ďalší celovečerný dokumentárny film Drsne a nežne o psychicky chorých.

• Prepis rozhovoru s Ľubomírom Šteckom

(29. 3. 1947, Trnava)

V rokoch 1968 – 1973 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Po skončení štúdia pracoval až do roku 1989 vo Zväze slovenských dramatických umelcov ako samostatný odborný referent. Je manželom režisérky a scenáristky Evy Štefankovičovej, s ktorou spolupracoval ako autor scenárov na jej dlhometrážnych filmoch Čarbanice (1982), Vedľajšie zamestnanie: matka (1990) a Všetci spolu…po slovensky (1991). Neoficiálne sa podieľal aj na jej ďalších režijných počinoch, napríklad Pozvanie ku streľbe kráľovskej (1973), Slané cukríky (1985) či Pieseň pre teba (1979). Vyskúšal si aj herecké remeslo, konkrétne vo filmoch Šesť statočných (1999) a Skús ma objať (1991). Po prevrate získal zamestnanie na Ministerstve kultúry ako námestník generálneho riaditeľa odboru pre informatizáciu a masmédiá. V rokoch 1990 až 2020 pedagogicky pôsobil na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Ateliéri scenáristickej tvorby. Na škole bol tiež prodekanom pre realizáciu študentských filmov a v období rokov 2006 až 2010 bol dekanom fakulty. Od roku 2011 do roku 2020 bol členom komisie Audiovizuálneho fondu pre dokumentárny film.

• Prepis rozhovoru s Leom Štefankovičom

(24. 5. 1940, Piešťany, rod. Trnková)

Slovenská scenáristka a režisérka dokumentárnych a hraných filmov. Štyri semestre študovala na právnickej fakulte UK v Bratislave, v roku 1958 zo školy odišla k filmu, kde začínala ako klapka pri filme Kapitán Dabač. Prešla od pozície klapky, skriptky, asistentky réžie až k pomocnej režisérke (Prípad Barnabáš Kos, Kým sa skončí táto noc, Tango pre medveďa, Zmluva s diablom, Niet inej cesty, Slávnosť v botanickej záhrade). V rokoch 1966 – 1969 vyštudovala diaľkovo, popri zamestnaní, filmovú a televíznu dramaturgiu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave (išlo o prvý otvorený ročník). Ako samostatná režisérka začínala v Štúdiu krátkych filmov (Pozvanie ku streľbe kráľovskej, 1973), v 70. – 80. rokoch nakrútila rad dokumentárnych filmov (Pocta, Adresát neznámy, Divadlo, Murár z Pribyliny, Vzdušný most, Malí branci, Stavitelia vzdušných zámkov, Spevák Peter Dvorský a i.), viaceré zamerané na „ženské“ témy, materstvo a starostlivosť o dieťa (Pieseň pre teba, Mama, to nie je len slovo, Neobyčajná rozprávka). Pre Československú televíziu Bratislava nakrútila dokumentárne filmy Sila, Prázdne hniezda, Mama, ale slobodná, Rooming In a ď. V roku 1982 debutovala dlhometrážnym hraným filmom pre deti Čarbanice, nasledovali Slané cukríky (1985), Nemožná (1987), Kúpeľňový hráč (1988). V rokoch 1990 – 1991 nakrútila dva dlhometrážne dokumentárne filmy: Vedľajšie zamestnanie: matka (nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a …?) a Všetci spolu… (po slovensky), ktorými reflektovala stav spoločnosti – jednak z pohľadu historického aj súdobého postavenia žien, a jednak z pohľadu transformácie spoločnosti po Nežnej revolúcii. Svoje posledné filmy nakrútila pre Slovenskú televíziu: Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, Výťah do neba, Mama, chcem byť modelka. K jej stálym spolupracovníkom patril scenárista Leo Štefankovič, kameramani Juraj Galvánek a Stacho Machata a strihačka Margita Černáková. V roku 1991 založila umeleckú agentúru Galaxy, ktorá poskytuje služby pre reklamné agentúry a svetové produkčné filmové spoločnosti (Walt Disney Pictures, Universal Picture, Dreamworks, 20th Century Fox, HBO a pod.) a má v databáze okolo 20 000 domácich aj zahraničných hercov a ochotníkov.

• Prepis rozhovoru s Evou Štefankovičovou

(21. 2. 1951, Bratislava – 21. 5. 2021)

Slovenský hudobný skladateľ. Pochádza z významnej rodiny novinárov a publicistov, je prasynovcom Ľudovíta Štúra. Vyštudoval Kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po škole pracoval v Lúčnici, hudbu tvoril aj pre divadelné predstavenia. Okrem iného pôsobil aj vo filharmóniách na Kube či v Egypte. S filmovou hudbou začínal v spolupráci s Dušanom Trančíkom – ako v Krátkom filme (Vydýchnuť, 1970; Vrcholky stromov, 1972), tak aj na Kolibe v hranom filme (Víťaz, 1978). Bol dvorným skladateľom Štefana Uhra (Zlaté časy, 1978; Kosenie Jastrabej lúky, 1981; Šiesta veta, 1986; Správca skanzenu, 1988). Spolupracoval aj s Miloslavom Lutherom (Štek, 1988), Stanislavom Párnickým (Pásla kone na betóne, 1982; Kára plná bolesti, 1985), Jánom Pirohom (Kangchenjunga, 1981; Sagarmatha, 1988), Jánom Zemanom (Na konci diaľnice, 1982; Úsmev diabla, 1987) či Zorom Záhonom (Pomocník, 1981).

• Prepis rozhovoru so Svetozárom Štúrom

(26. 11. 1946, Bratislava)

Slovenský filmový režisér hraného aj dokumentárneho filmu a pedagóg. Po praxi vo filmových ateliéroch na Kolibe aj v Slovenskej televízii absolvoval štúdium na pražskej FAMU. Jeho kariéra v dokumentárnom filme začala v rokoch 1968/1969 filmami Fotografovanie obyvateľov domu a Šibenica. Celovečerne debutoval hraným filmom Koncert pre pozostalých v roku 1976. Po tejto snímke nakrútil viacero hraných filmoch s jasným spoločensko-kritickým, nonkonformným podtónom demaskujúcim problémy a reálie života v socializme, v období po normalizácii. Patria medzi ne snímky Víťaz (1978), Fénix (1981), Pavilón šeliem (1982), Iná láska (1985) či Štvrtý rozmer (1983). Počas svojej kariéry spolupracoval s viacerými významnými scenáristami a dramaturgmi. Trančíkove snímky sa vyznačujú fragmentárnosťou a snahou o realizmus, ktorý sa neskôr odrazil aj v jeho koprodukčnej rozprávkovej tvorbe, vo filmoch Sedem jednou ranou a Mikola a Mikolko (oba 1988). Do žánrovej hranej tvorby sa zapojil kriminálnym filmom Víkend za milión (1987). Po revolúcii dokončil snímku Keď hviezdy boli červené (1990) a viaceré dokumentárne filmy, z ktorých najviac zarezonovali Tisovy stíny (1998) a Hodina dejepisu (2013). V súčasnosti pôsobí aj ako pedagóg na FTF VŠMU, v Ateliéri hranej réžie.

• Prepis rozhovoru s Dušanom Trančíkom

(12. 6. 1937, Zvolen)

Dramaturg, publicista, režisér animovaných a dokumentárnych filmov. V roku 1959 absolvoval dramaturgiu na pražskej FAMU, začínal v Spravodajskom filme a  v Štúdiu krátkych filmov, stál pri obrode dokumentarizmu. Nakrútil rad dokumentov (napr. Človek z Málinca, 1959), portréty osobností Slovenského národného povstania (Príbeh jednej misie, 1967, Generáli I., II., 1969 a i.), v šesťdesiatych rokoch bol hlavným dramaturgom Štúdia krátkeho filmu. V roku 1971 bol z politických dôvodov preradený do Štúdia animovaného filmu, kde pomáhal vybudovať tvorivú základňu v Slovenskom filme v Bratislave. Režíroval animované filmy: Oráč a obri (1975), Minútky na vrátnici (1978), Prvá trieda (1984), večerníčkové seriály Dada a Dodo (1988), Rozprávky z nočnej košieľky (1990), bol spolurežisérom seriálu Bratislavské rozprávky (1991). Po roku 1990 sa vrátil k žánru historického dokumentu a k portrétom osobností (Žalm o spravodlivých, JUDr. Ján Papánek, Zápisky z mŕtveho domu č. 2, Historická panoráma – Povstaleckí generáli, seriál Fragmenty zo Slovenského štátu 1939-1945 a i.). Stál pri založení tradície nesúťažného festivalu Bienále animácie Bratislava (BAB) a tiež Katedry animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU (1993). Napísal knihy Animovaný film (1980), Slovenský animovaný film (s Marianom Veselým, 1994), Traja veteráni za kamerou (1998), Viktor Kubal (2010), Neviditeľné dejiny dokumentaristov (2017). Počas Týždňa slovenského filmu v roku 2019 mu bola slávnostne udelená Cena Petra Mihálika – za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.

• Prepis rozhovoru s Rudolfom Urcom

(27. 5. 1939, Sevljuš, Zakarpatská Ukrajina)

Slovenská prozaička, scenáristka a dramaturgička. Po maturite študovala na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave matematiku a fyziku (1957 – 1960), do roku 1968 pôsobila ako učiteľka, krátko bola aj sprievodkyňou a upratovačkou na gotickom hrade Zvíkov. V rokoch 1968 – 1970 bola dramaturgičkou Televíznej filmovej tvorby Československej televízie v Bratislave. V čase normalizácie po strate zamestnania sa venovala literárnej činnosti. Roku 1978 začala pracovať ako scenáristka a dramaturgička Slovenskej filmovej tvorby. Napísala scenáre pre televízne filmy Pomsta starej dámy (spolu s E. Rosenbaumovou, r. K. Spišák, 1967), Román o base (r. Vido Horňák, 1968), Sladké hry minulého leta (r. J. Herz, 1969, Hlavná cena na festivale v Monte Carle), Peniaze alebo život (r. I. Balaďa, 1975), Ako listy jedného stromu (r. V. Kavčiak, 1979), Neberte nám princeznú (r. M. Hoffmeister, 1982), Niekto ako ja (r. M. Hoffmesiter, 1988). Podľa jej scenára na motívy vlastného románu Veľkáčky bol nakrútený film Odveta (r. I. Húšťava, 1980). Podľa jej knižky Blíženci z Gemini nakrútil film P. Gejdoš. Je autorkou libreta úspešného slovenského muzikálu Cyrano z predmestia (1978), muzikálu P+L (1989), divadelnej hry Obchod na korze (2000). Vydala knihy Zaznamenávanie neprávd (1970), Miesto, čas, príčina (1972), PO (1979), V Záhradách (1982), Sviatok neviniatok (1992), Osudia (1995), Natesno (1997), Úlety (1995), 0strovy nepamäti (2008, cena Anasoft litera), Sfarbenia (2011). Pre deti napísala Veľkáčky, Blíženci z Gemini, 7,5°C, Niekto ako ja (Cena IBBY), Lelka zo sekretára, Pán Puch.

• Prepis rozhovoru s Altou Vášovou

(16. 10. 1944, Kežmarok)

Publicista, básnik, prekladateľ, diplomat, vysokoškolský pedagóg a niekdajší zamestnanec Slovenského filmového ústavu. Študoval sociológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a doštudoval na Jagellonskej univerzite v Krakove. Po ukončení štúdia absolvoval jeden rok vojenského výcviku, a keď sa vrátil v roku 1975 domov, začal pracovať v Slovenskom filmovom ústave (SFÚ), kde pôsobil 15 rokov. V SFÚ patril k formujúcim členom odboru výskumu a metodiky práce s filmom, podieľal sa na projekte Malá filmová akadémia mládeže a neskôr na vzniku Kina M. V 80. rokoch sa spolu s Tonim Brukom scenáristicky a režijne podieľal na dvoch dokumentárnych filmoch Mosty a Korene poznania. V rokoch 1990 – 1992 bol šéfredaktorom časopisu Film a divadlo. Istý čas vyučoval na VŠMU sociológiu umenia a sociológiu filmu, prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Päť rokov bol veľvyslancom v Indii, kde sa podieľal na propagácii slovenskej kultúry a v súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, zároveň je predsedom Slovenského centra PEN.

• Prepis rozhovoru s Ladislavom Volkom

(23. 4. 1942, Žaškov – 14. 4. 2016, Bratislava)

Slovenský filmový publicista, historik, organizátor. V rokoch 1963 – 1967 študoval v Prahe na Katedre filmovej vedy FAMU. O dva roky neskôr sa mu podarilo objaviť film Jánošík z roku 1921. Svoj objav zachytil v knihe Jánošík 1921 – historická rekonštrukcia o prvom slovenskom celovečernom hranom filme (2001). V rokoch 1969 – 2004 pracoval v Slovenskom filmovom ústave v Bratislave, v rokoch 1990 a 1995 – 1996 na poste riaditeľa. Stál pri zrode slovenských filmových festivalov Etnofilm Čadca, Art Film Trenčianske Teplice a Gay Film Festival Tajov, na iných pôsobil ako porotca, a domáce a zahraničné filmové festivaly navštevuje dodnes aj ako filmový publicista. Pôsobil ako predseda Slovenského filmového zväzu (SFZ) a neúnavný organizátor udeľovania národných filmových cien Igric a Cien slovenskej filmovej kritiky, zároveň bol šéfredaktorom bulletinu Klubu filmových novinárov Informácie KFN, ktorý založil v roku 1992. Pôsobil tiež ako predseda Kruhu priateľov českej kultúry v Bratislave. Bol členom Sekcie Literárneho fondu televízia, film a videotvorba a redakčnej rady časopisu Film.sk. Venoval sa témam súvisiacim s históriou filmu. Bol autorom scenárov výstav k dejinám slovenskej kinematografie a dramaturgom filmových podujatí na festivaloch. V roku 2013 bol vyznamenaný Cenou ministra kultúry za celoživotný prínos do slovenskej kinematografie.

• Prepis rozhovoru so Štefanom Vraštiakom

(27. 11. 1932, Bratislava)

Slovenský filmový maskér. Študoval na nemeckom gymnáziu v Bratislave, neskôr pokračoval v štúdiu na meštianskej škole, kde sa vyučil za kaderníka-holiča. V roku 1957 nastupuje na Kolibu ako pomocný maskér. Jeho prvým filmom, na ktorom pracoval, bol Štyridsaťštyri (1957) od Paľa Bielika. Jeho spolupráca sa s týmto režisérom nekončí a vytvorili spolu niekoľko diel – Kapitán Dabač (1959), Jánošík I., II. (1962), Majster kat (1966) a Traja svedkovia (1968). Spolupracoval s najznámejšími slovenskými tvorcami, medzi ktorými nechýbal ani Štefan Uher – Organ (1964), Keby som mal pušku (1971), Keby som mal dievča (1976). S Jurajom Jakubiskom pracoval skoro od začiatku jeho tvorby na filmoch – Kristove roky (1967), Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Dovidenia v pekle, priatelia (1970) a mnoho ďalších. Podieľal sa aj na výrobe rozprávok, medzi ktoré patria aj Soľ nad zlato v koprodukcii so západným Nemeckom (Martin Hollý, 1982), Falošný princ (Dušan Rapoš, 1984) a Šípová Ruženka (Stanislav Párnický, 1990). V roku 1991 odchádza z Koliby, kvôli vtedajšej politickej situácii, a od tohto obdobia pracuje príležitostne ako maskér.

• Prepis rozhovoru s Imrichom Waczulíkom