Bývalí rektori VŠMU
Vysokú školu múzických umení počas jej vyše 70-ročnej existencie viedli mnohé významné osobnosti slovenského umeleckého života.
- prof. Ján Strelec (1949 — 1950)
- prof. Andrej Bagar (1950 — 1962)
- prof. Oto Ferenczy (1962 — 1969)
- prof. Alexander Moyzes (1969 — 1971)
- prof. Rudolf Mrlian (1971 — 1985)
- prof. Miloš Jurkovič (1985 — 1994)
- prof. Ivan Parík (1994 — 1997)
- prof. Milan Čorba (1997 — 2003)
- prof. Ondrej Šulaj (2003 — 2011)
- doc. Milan Rašla (2011 — 2015)
- doc. Mária Heinzová, ArtD. (2016 — 2023)
prof. Ján Strelec
organizátor hudobného života na Slovensku, dirigent a zbormajster
prvý rektor VŠMU v rokoch 1949 – 1950
Ján Strelec (1893 – 1975) patril k najvýznamnejším organizátorom hudobného školstva i verejného hudobného života na Slovensku. Mal veľké zásluhy na založení Slovenskej filharmónie roku 1949 a bol významným zbormajstrom a pedagógom.
Po vysokoškolských štúdiách v Prahe bol v rokoch 1922 – 1939 tajomníkom a profesorom na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. V období 1932 – 1945 dirigoval Spevokol bratislavských učiteľov. Po roku 1945 sa stal pedagógom teoretických predmetov a dirigovania na Štátnom konzervatóriu.
Od roku 1945 do roku 1956 pôsobil ako zbormajster Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Pod jeho vedením sa zbor od základu prebudoval a získal predpoklady na zvládnutie aj náročnejších diel klasickej a súčasnej vokálnej tvorby. Repertoár zboru sa rozšíril predovšetkým o skladby súčasných slovenských hudobných skladateľov (Frico Kafenda, Alexander Moyzes, Eugen Suchoň a ďalší).V rokoch 1950 – 1953 pôsobil ako prorektor, v akademickom roku 1953/1954 ako vedúci Katedry opernej reprodukcie Hudobnej fakulty VŠMU. Neskôr (1955 – 1960) bol riaditeľom Slovenskej filharmónie. Od roku 1960 do 1968 vyučoval teóriu zborového dirigovania a viedol hlasovú výchovu dirigentov opát na Hudobnej fakulte VŠMU. Pôsobil aj na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Významná bola jeho kritická činnosť. Ako zbormajster prispel k vysokej úrovni a kultúre slovenského zborového spevu.
↑
prof. Andrej Bagar
herec a divadelný režisér
rektor VŠMU v rokoch 1950 – 1962
Andrej Bagar (1900 – 1966) bol jedným zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla. Ako dvanásťročný odišiel do Viedne, kde navštevoval kurzy na dekoračnom oddelení umelecko-priemyselnej školy.
V roku 1921 sa stal členom tzv. Maršky – Propagačného činoherného súboru Slovenského národného divadla. V roku 1922 odišiel študovať do Prahy na konzervatórium. Od roku 1927 pôsobil ako herec a režisér Slovenského národného divadla v Bratislave, kde v tom období vytvoril hlavné postavy napríklad v Shakespearových tragédiách Hamlet a Macbeth.
V roku 1944 odišiel do Martina, kde sa stal spoluzakladateľom Slovenského komorného divadla. Režíroval a hral v prvej inscenácii tohto mladého súboru (Filip II. od Emila Verhaerena). Hra vyvolala nepriaznivú reakciu úradov a Bagar bol nútený z Martina odísť. V období povstania sa stal zakladateľom a vedúcim zájazdového Frontového divadla v Banskej Bystrici. Po roku 1945 bol štátnym intendantom slovenských divadiel a stal sa riaditeľom SND. Od roku 1950 pôsobil aj ako profesor herectva a rektor na VŠMU v Bratislave.
K jeho zrelým hereckým výkonom patrili postava cára Ivana Hrozného v tragédii Alexeja Tolstého a Shakespearov Falstaff. Účinkoval tiež vo filmoch (Jánošík, Boj sa skončí zajtra, Drevená dedina, Varuj…! a iné).
Bol zakladateľom realistickej hereckej aj režisérskej tradície činohry SND. Za život stvárnil asi 370 divadelných postáv.
↑
prof. Oto Ferenczy
hudobný skladateľ a muzikológ
rektor VŠMU v rokoch 1962 – 1969
Oto Ferenczy (1921 – 2000) bol významným slovenským muzikológom a hudobným skladateľom.
Už od založenia VŠMU pôsobil na jej Hudobnej fakulte ako pedagóg teoretických predmetov. V rokoch 1953 –1955 bol dekanom Hudobnej fakulty. V školskom roku 1955/1956 bol prorektorom a od roku 1962 rektorom VŠMU. Neskôr pôsobil ako vedúci Katedry teórie hudby a profesor predmetov hudobnej analýzy a estetiky na Hudobnej fakulte VŠMU. Publikoval študijné texty s názvami Teória harmónie, Teória foriem a Teória kontrapunktu. Počas svojho pôsobenia vybudoval profesor Ferenczy z Katedry teórie hudby pracovisko s uznávanou vysokou úrovňou a medzinárodným kreditom.
V rokoch 1946 – 1948 bol aj zbormajstrom spevokolu Zora. Významná bola jeho kritická, organizátorská, no predovšetkým skladateľská a pedagogická činnosť. Jeho dielo Hudba pre štyri sláčikové nástroje získalo roku 1948 v Budapešti cenu Belu Bartóka. Z ďalších diel spomeňme aspoň Koncert pre deväť nástrojov, Organovú fantáziu, Prvé sláčikové kvarteto či Elégiu pre komorný orchester. Prevažnú časť jeho skladateľského odkazu tvoria komorné a piesňové diela, ale aj orchestrálna, zborová tvorba i opera s názvom Nevšedná humoreska.
↑
prof. Alexander Moyzes
hudobný skladateľ a organizátor hudobného života
rektor VŠMU v rokoch 1969 – 1971
Alexander Moyzes (1906 – 1984) sa narodil v Kláštore pod Znievom ako syn Mikuláša Moyzesa, nestora slovenských skladateľov. Po maturite odišiel študovať na pražské konzervatórium a po jeho absolvovaní sa zapísal do kompozičnej triedy Vítězslava Nováka majstrovskej školy pražského konzervatória, ktorú ukončil v roku 1930.
Pod vplyvom Vítězslava Nováka obracia Moyzes hlbokú a sústredenú pozornosť na poctu slovenskej ľudovej piesni, študuje jej bohatý a svojrázny melodický materiál, jej podstatu a hľadá svoj vlastný hudobný výraz. Po skončení pražských štúdií sa vracia do Bratislavy a stáva sa profesorom kompozície na bratislavskom konzervatóriu.
Počnúc IV. symfóniou, ktorú možno považovať za významný medzník a prelom v Moyzesovej tvorbe, smeruje jeho vývoj k jasnému a jednoznačnému formulovaniu národného prejavu.
Tvorba Alexandra Moyzesa je rozsiahla a žánrovo rozmanitá. Okrem orchestrálnych, komorných a vokálnych skladieb obsahuje súpis jeho tvorby početné inštrumentálne diela, množstvo zborových piesní a úprav ľudových piesní, príležitostné skladby, tvorbu pre ľudové súbory (SĽUK, Lúčnica a iné), scénickú hudbu pre divadlo, filmovú hudbu. Jeho jedinou operou je Udatný kráľ (Svätopluk).
Z posledných skladieb, v ktorých Moyzes azda najvýraznejšie sumarizuje svoje kompozičné majstrovstvo, treba spomenúť 2. sláčikové kvarteto, Flautový koncert, suitu Vatry na horách, orchestrálnu Partitu na poctu Majstra Pavla z Levoče, Musicu Istropolitanu pre komorný orchester, IX., X. a XI. symfóniu.Jeho vyše štyridsaťročná pedagogická činnosť na bratislavskom konzervatóriu a najmä na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde pôsobil v rokoch 1949 – 1978, reprezentuje dnes bohato rozvrstvenú skladateľskú školu, zachytávajúcu niekoľko generácií.
↑
prof. Rudolf Mrlian
divadelný teoretik a kritik
rektor VŠMU v rokoch 1971 – 1985
Rudolf Mrlian (1916 – 2010) absolvoval vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte v Bratislave. Študoval germanistiku, slavistiku, estetiku, národopis a archeológiu. Na doktora filozofie bol promovaný v roku 1941. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní. Po vzniku VŠMU pôsobil na jej pôde ako pedagóg, zastával tiež funkciu prorektora a dekana Divadelnej fakulty. V rokoch 1953 – 1956 a 1971 – 1974 bol hlavným redaktorom časopisu SAV Slovenské divadlo. Bol zostavovateľom a redaktorom odborne zameraných zborníkov, napríklad Jonáš Záborský (výber z diela, 1954), Andrej Bagar (1960), Teória dramatických umení (1979), Storočnica českého divadla (1983), Encyklopédia dramatických umení (1989 – 1990).
Ťažiskom jeho vedeckej práce sa stali otázky slovenského divadla, histórie a teórie, zaoberal sa dramaturgiou hereckej a režijnej tvorby a kritikou. V roku 1957 napísal obsiahlu monografickú publikáciu So slovenským divadlom, v ktorej zhodnotil dielo Janka Borodáča a Oľgy Borodáčovej-Országhovej. Jozefovi Budskému venoval pozornosť v knihe Divadlo plných tónov. Známa je jeho analytická štúdia s názvom Súčasná slovenská dráma, ktorú vydal začiatkom osemdesiatych rokov.
V roku 1970 sa stal členom Medzinárodnej asociácie literárnych kritikov v Paríži. V rokoch 1958 – 1961 viedol z pozície umeleckého šéfa činohru Slovenského národného divadla. V roku 1984 sa stal akademikom SAV.
↑
prof. Miloš Jurkovič
hudobník, hráč na flautu
rektor VŠMU v rokoch 1985 – 1994
Miloš Jurkovič (1937) predstavuje kľúčovú osobnosť súčasného slovenského flautového umenia.
Po absolvovaní konzervatória sa v čase štúdia na VŠMU 1959 – 1963 začal angažovať v oblasti džezu, čoskoro sa však presadil a rozvinul plodnú a úspešnú kariéru koncertného sólistu klasickej hudby.
Značná časť jeho repertoáru je zachytená vo fonotéke bratislavského rozhlasu, ale aj v ďalších, i zahraničných masmédiách. Doteraz nahral 20 titulov LP a CD, medzi nimi sú kompletné nahrávky flautových sonát Wolfganga Amadea Mozarta, barokových majstrov Georga Friedricha Händla i Johanna Sebastiana Bacha. Významnú súčasť tvoria opusy slovenských autorov s účasťou flauty, pričom viaceré z nich mu boli priamo dedikované. V premiére uviedol asi 20 slovenských flautových skladieb a mnohé z nich nahral.
Predstavil sa na domácich a významných európskych pódiách množstvom vystúpení s orchestrom, recitálov so sprievodom klávesových nástrojov, gitary, harfy i vo viacerých komorných zoskupeniach.
Jurkovičov koncertný repertoár je veľmi široký a mnohostranne orientovaný. Zahŕňa všetky podstatné tituly svetovej flautovej literatúry, pričom dominantnú časť jeho repertoáru tvorí hudba baroka a 20. storočia. Vo zvýšenej miere sa necháva inšpirovať možnosťami improvizácie a voľnosti džezovej hudby, ktorú realizuje v syntéze s barokovou hudbou.
Vykonáva funkciu viceprezidenta Dvořákovej spoločnosti pre českú a slovenskú hudbu so sídlom v Londýne.
Od roku 1965 vyučoval hru na flaute na VŠMU v Bratislave.
↑
prof. Ivan Parík
hudobný skladateľ
rektor VŠMU v rokoch 1994 – 1997
Ivan Parík (1936 – 2005) absolvoval po súkromných hodinách hudby u Alexandra Albrechta bratislavské Štátne konzervatórium v roku 1958. Na vysokej škole múzických umení bol žiakom Alexandra Moyzesa. Po absolvovaní školy pôsobil na nej nepretržite takmer 40 rokov ako pedagóg hudobnej teórie, skladby a inštrumentácie. V osemdesiatych rokoch prevzal vedenie Katedry teórie hudby. Svoju pedagogickú prácu zavŕšil ako vedúci Katedry hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UKF v Nitre.
Vo svojich skladbách uprednostňoval Parík komorné inštrumentálne zoskupenia, využíval však aj ľudský hlas – spev alebo recitáciu a nevyhýbal sa ani orchestrálnemu obsadeniu (Musica pastoralis, ktorá odznela i na Bratislavských hudobných slávnostiach, Hudba pre flautu, violu a orchester, Dve árie na fragmenty textu Stabat Mater). Ivan Parík vytvoril hudbu aj k mnohým filmom. Venoval sa i teoretickej činnosti, spolu s Bystríkom Režuchom je autorom práce Ako čítať partitúru.
Ivan Parík patril k najvýznamnejším predstaviteľom umeleckej generácie šesťdesiatych rokov 20. storočia. Jeho tvorba najmä v komornom žánri priniesla do slovenskej hudby nový, svojský a aktuálny výraz. Bol organizátorom pamätných Smolenických seminárov súčasnej hudby. V roku 1969 vznikajú jeho Fragmenty pre orchester, patriace dodnes k najvýznamnejším slovenským dielam v tomto žánri. V sedemdesiatych rokoch sa zameral na nové výrazové prostriedky elektroakustickej hudby a takto vytvoril viacero skladieb s mimoriadnym ohlasom i v zahraničí. Nasledujúce obdobie v jeho tvorbe sa vyznačuje príklonom k prírode a lyrike, najmä v piesňovej tvorbe.
Profesor Ivan Parík sa významnou mierou podieľal na profesionálnej príprave mnohých dnes úspešne pôsobiacich skladateľov, teoretikov a interpretov.
↑
prof. Milan Čorba
kostýmový výtvarník a scénograf
rektor VŠMU v rokoch 1997 – 2003
Milan Čorba (1940 – 2013) patrí medzi najvýznamnejších slovenských kostýmových a scénických výtvarníkov. Pracoval v domácich a zahraničných divadlách, vo filme aj v televízii. Za svoju profesionálnu kariéru vytvoril scénu alebo kostýmy do 120 filmov, viac ako 200 divadelných inscenácií alebo viac ako 400 televíznych inscenácií. Jeho stálym pôsobiskom bolo Divadlo na korze (1969 – 1972) či Slovenské národné divadlo.
Ako výtvarník kostýmov pracoval po boku významných režisérov – Ľubomíra Vajdičku, Martina Hubu či Jiřího Menzla. K scénografom, s ktorými najčastejšie spolupracoval patrili Jozef Ciller, Ján Zavarský, Jan Dušek, predtým to boli Ladislav Vychodil alebo Josef Svoboda.
V rokoch 1990 – 1996 bol dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Vyučoval predmety kostýmová tvorba a duchovná a hmotná kultúra na Katedre scénografie a na Katedre divadelného manažmentu.
Je držiteľom viacerých divadelných, filmových a televíznych výročných cien a ocenení. V roku 1983 a 1985 sa stal s filmami, na ktorých spolupracoval s režisérom Petrom Weiglom, finalistom prestížnej americkej ceny Emmy Award. V rokoch 2000 a 2006 bol nominovaný na výročnú filmovú cenu Český lev za výtvarný počin, v roku 2007 bol držiteľom prémie slovenskej filmovej kritiky v rámci ceny Igric.
V roku 2006 ho prezident Slovenskej republiky vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra 2. stupňa.
↑
prof. Ondrej Šulaj
scenárista, dramatik, divadelný a filmový režisér
rektor VŠMU v rokoch 2003 – 2011
Ondrej Šulaj je dramatik, scenárista, divadelný, televízny a filmový režisér. Po absolvovaní filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU v Bratislave (1974) pôsobil štyri sezóny ako dramaturg v Divadle SNP v Martine. Po návrate do Bratislavy pracoval ďalších desať rokov na Novej scéne ako dramaturg a režisér, zároveň externe učil na Katedre scénografie Divadelnej fakulty analýzu dramatického textu. Na konci osemdesiatych rokov začal učiť scenáristickú tvorbu na Katedre dramaturgie a scenáristiky. Bol jedným z iniciátorov založenia Filmovej fakulty a po Martinovi Slivkoví sa stal jej druhým dekanom (1993 – 1999).
V roku 2003 bol ako prvý filmár vymenovaný za rektora VŠMU.
Je autorom siedmich divadelných hier a dramatizácií románov, ktoré sa inscenovali na slovenských a českých scénach. V televízii sa zrealizovali desiatky filmových a inscenačných projektov podľa jeho scenárov. V prvej polovici deväťdesiatych rokov režíroval pre televíziu vlastné scenáre O Psíkovi o Mačičke (1992) a Na Bukvovom dvore (1994). V hranom filme debutoval adaptáciou románu Ladislava Balleka Pomocník (1981).
Nasledoval rad filmov, na ktorých spolupracoval s významnými režisérmi ako Dušan Hanák (Tichá radosť), Dušan Trančík (Pavilón šeliem), Miloslav Luther (Štek) a Štefan Uher (Správca skanzenu). Počas deväťdesiatych rokov napísal s Martinom Šulíkom scenáre k filmom Neha (1991) a Všetko, čo mám rád (1992). Spolupracoval aj na ďalších Šulíkových filmoch Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997). Zatiaľ posledným zrealizovaným scenárom je Muzika v réžii Juraja Nvotu. Ako filmový režisér debutoval v roku 2016 filmom Agáva.
Ondrej Šulaj bol zakladajúcim členom a dlhoročným prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
↑
doc. Milan Rašla
akademický maliar
rektor VŠMU v rokoch 2011 – 2015
Milan Rašla (1946) je jedným z významných absolventov maliarskej školy národného umelca Jána Želibského na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1970 a ako pedagóg na nej pôsobil v rokoch 1972 – 1987. Na docenta v odbore maľba habilitoval v roku 1983.
Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vyučuje od roku 1987 výtvarné predmety na Katedre scénografie Divadelnej fakulty. Do roku 1996 pôsobil aj ako jej tajomník. Od roku 1996 pôsobil v rôznych akademických funkciách, najskôr jeden rok ako prorektor pre štúdium, potom dve funkčné obdobia ako prorektor pre vzdelávanie a vedu a dve funkčné obdobia ako prorektor pre rozvoj a financovanie. V rokoch 2002 až 2006 bol členom Výboru reprezentantov ELIA (European League of Institutes of the Arts) so sídlom v Amsterdame. Rektorom VŠMU bol v rokoch 2009 až 2013.
Od absolvovania vysokoškolského štúdia mal 34 individuálnych výstav a zúčastnil sa viac ako osemdesiatich kolektívnych výstav doma aj v zahraničí. Je nositeľom domácich aj zahraničných ocenení za výtvarnú tvorbu a jeho diela sú v zbierkach galérií, ale aj v súkromných zbierkach. Okrem komornej maľby je autorom výtvarného dotvorenia architektúry a tiež sa venuje ilustrácii. Popri výtvarnej a pedagogickej činnosti pôsobí ako lektor a porotca súťaží neprofesionálnych výtvarníkov v okresoch Trnava a Senica. Od roku 1987 je predsedom komisie pre správu pozostalosti po národnom umelcovi Martinovi Benkovi.
doc. Mária Heinzová
klaviristka
rektorka VŠMU v rokoch 2016 – 2023
Študovala na konzervatóriu v Žiline, po maturite pokračovala v štúdiu klavírnej hry na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvovala v triede prof. Idy Černeckej, u ktorej úspešne ukončila aj štúdium umeleckej ašpirantúry.
Pôsobí ako docentka klavírnej hry na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Vo svojom odbornom, resp. umeleckom zameraní sa sústreďuje najmä na oblasť klavírnej komornej hry a klavírnej spolupráce, venuje sa však aj sólistickej činnosti. Viac než 30-ročnou prácou pedagóga v oblasti klavírnej komornej hry získala obsiahly repertoár a bohaté praktické skúsenosti, ktoré uplatňuje vo svojej koncertnej činnosti. Je konzultantkou doktorandského štúdia v oblasti klavírnej komornej hry, spolupracuje pri vedení záverečných prác študentov v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom stupni i pri ich príprave na medzinárodné interpretačné súťaže, festivaly.
Na pódiu vystúpila s významnými osobnosťami interpretačného umenia, nahrávala v Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii, koncertne vystúpila v Anglicku, Grécku, Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, Ukrajine, Čechách.
Viackrát bola prizvaná k spolupráci na medzinárodných interpretačných kurzoch. V premiére uviedla skladby viacerých súčasných slovenských autorov. Účinkovala na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Prehliadka mladých koncertných umelcov, Nová slovenská hudba, Orfeus, Hudba na hrade, Komorné večery vo Dvorane, Trenčianska hudobná jar/jeseň, Kubínska hudobná jeseň.
Počas svojho pôsobenia na pôde Vysokej školy múzických umení vykonávala aj činnosti v organizačnej oblasti, bola prodekankou HTF pre študijné záležitosti, pre zahraničie, pre rozvoj fakulty a umeleckú činnosť, prorektorkou VŠMU pre vzdelávanie a vedu, dekankou HTF VŠMU a osem rokou aj rektorkou VŠMU.