Ivan Vyrypajev: Opití
Premiéra
Sme schopní zosobniť Boha v sebe samých a splatiť mu tak dlh na našich vlastných životoch?
Hra súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva s názvom Opití ponúka (ne)tradičný pohľad na tanec ľudského vedomia a nevedomia, ktoré sa z nás vynára pod vplyvom alkoholu. Na povrchu zdanlivá komika, banalita či absurdita sa stáva jadrom tých najzásadnejších filozofických tém, ktoré sme odložili na druhú koľaj v neurotickej snahe zabrániť vlastnému demaskovaniu a udržať si tak status človeka spokojného so životom.
Opití sú štúdiou ľudského odrazu na hladine, pod ktorú sa ponárame vo chvíľach otupenia mysle, vo chvíľach radikálnej úprimnosti a neochvejnej sebareflexie. Sú štúdiou človeka mimo konkrétneho času, lokácie, národnosti či sociálnej kasty – človeka nešťastného, človeka pochybujúceho i ľúbiaceho – či možno túžiaceho ľúbiť. Túžiaceho odpúšťať, túžiaceho vidieť.
„Ide o to, aby človek videl. To je všetko. Zmysel je v tom, že treba vidieť. A to je všetko.
A kto čo vidí, to je otázka!“
Vyrypajev využíva v polemike o vzťahoch, vnútornej prázdnote, ilúziách, klamstve či láske metafyziku osobnej i kolektívnej skúsenosti. A Boha, ktorý sa nám prihovára prostredníctvom opitých. Tí nemajú zábrany ostro a trefne pomenovať stav, v ktorom sme sa ako ľudia ocitli. A šeptať nám, ako vyliezť z tohto intelektuálneho a racionálneho lajna. Ako vypočuť srdce, ako sa stať skutočným, ako už viac nespať, ale žiť.
„Ide o to, Max, že ty sám si ten Pánboh, o ktorom hovoríš. Ty si ten tvoj Boh, Max. Si Boh, Max.“
Boh ako prezretie. Boh ako výdych. Boh ako tieňohra s vlastným svedomím. Boh ako kostra ducha z polámaných i hojacich sa stavcov. Boh ako neprítomnosť ega. Boh ako láska. Láska ako odpoveď. Láska ako najrevolučnejšia technika zmeny.
Postavy pod vplyvom alkoholu v hlbokom, úprimnom ako aj humornom sebapoznaní, vďaka ktorému odkrývajú svoje tienisté i svetlé stránky sa snažia nájsť zmier. So sebou, so svojimi blízkymi, s tým, čo to znamená byť človekom. Opustiť spoločenský úzus a vydať sa cestou ducha je vskutku náročná procedúra… A máme na výber?
„Muž klame žene, žena klame mužovi, partner partnerovi, partnerka partnerke, deti klamú rodičom, rodičia deťom, zamestnanci svojmu vedeniu, politici svojim voličom, kňazi svojim farníkom, farníci svojmu Bohu. Iba Boh nikoho neklame, pretože serie na to, čo si o ňom budú myslieť ostatní.“
Sme schopní zosobniť Boha v sebe samých a splatiť mu tak dlh na našich vlastných životoch?
